Nik sa nepozvracal. Dokonca ani dvojmesačný Vietnamček, ktorého v zákrutách striedavo na sedadlách predo mnou kŕmili z fľaše usmievaví rodičia. Po šesťhodinovej ceste v “sleeper buse” z Hanoja vystupujem na námesti v Sape.

Taxikári, ktorí presne vedia, kedy dorazia autobusy z VEĽKÝCH miest, rozumej návštevníci s VEĽKÝMI peňaženkami, sa už rozdelili do skupiniek. Jedna stepuje pri dverách autobusu, druhá je nalepená vzadu pri batožinovom priestore. Tretia strategicky vyčkáva na chodníkoch, kde si cestujúci upravujú batožinu, a rozkukávajú sa, kadiaľ ísť. Vrátane mňa.

Betónový nepodarok

Sapa. Dovtedy som o nej počula ako o zelenom vietnamskom raji s ryžovými políčkami na hranici s Čínou. A s etnikami, čo sa neradi fotia. Hory, ticho, ostýchavé vysokohorské kmene. Idylka. Prvé sklamanie prichádza po ceste do chatičky v kopcoch, kde mám nocovať. S taxikárom míňame rozostavané betónové monštrá.

“New hotels for Chinese,” komentuje architektonický nepodarok taxikár a krúti hlavou.

Hotely pre náročnejších.

Ako pribúdajú hotely pre náročnejších, pribúdajú v Sape aj guest housy, kde sa v skromnom dome miestnych dobre najete, v čistom vyspíte, a na pár dní budete súčasťou rodiny, ktorá môže zaplatiť deťom školu práve vďaka vašej túžbe “byť odrezaní od sveta”. Kam sa etniká zo Sapy snažia dostať, my odtiaľ utekáme – moderný, pohodlný svet.

Nemáš vola, nemáš ryžu

Ryžových políčok v Sape je z roka na rok menej. Namiesto dvoch sezón sadenia majú už len jednu. Políčka miznú nielen pre znížené objednávky z Číny a klimatické zmeny. Zmenila sa aj matematika v domácnostiach. Ak si mladá rodina vypočíta, koľko času, energie a financií potrebuje, aby zasiala, vypestovala, pozbierala a spracovala ryžu z instagramových terás, veľa cashu jej na deti neostane. Lebo rodičia tu pracujú hlavne na deti.

Ako naša sprievodkyňa Huay.

O pár ryžových políčok sa staral už len jej otec. Ale teraz, keď im zdochol jediný byvol, už ani to nie. Nový, zdravý a silný byvol stojí 2000 dolárov. Huyai by to trvalo aj 3-4 roky, kým by si našetrila na nového. Ktorého podľa jej slov ani nechce.

“Kto ho bude živiť a chodiť s ním na pole, keď aj otec odíde? Toľko ryže, čo potrebujeme, si kúpim.”

Manžel Huay je doma s 5-ročným synom, zatiaľ čo ona pracuje len aby mohla zaplatiť ďalší rok v škole 8-ročnej dcére.

V dedine muži nevedia ani len anglicky. Všetci sú doma s deťmi, zatiaľ čo ženy behajú po horách s turistami, a večer do noci predávajú na námestí v Sape suveníry.

“Veľmi chcem, aby malá vedela čítať, písať, nech sa má ako dostať do sveta. Nie ako ja,” povzdychne si.

Poslednej vete rozumiem lepšie až o pár hodín, keď pri rozlúčke podávam Huay telefón, nech mi napíše meno a adresu, že jej pošlem fotky z treku. Nevie. Ani písať, ani čítať. Čísla agentúr, s ktorými spolupracuje, vie naspamäť. Len tak dokáže na displeji starej Nokie rozoznať, kto jej volá. Okrem čísloviek ovláda štyri jazyky. Všetko odpočúvané od turistov.

Urob si darček s mojou multimediálnou knihou cestopisov U VÁS ZJEM VŠETKO

Za motykou aj na koniec sveta

Huay nebude v Sape jediná. A Sapa isto nie je jediné miesto, kde mladé rodiny stopli poľnohospodárske aktivity.

Máme im to mať za zlé? Len si spomeňte, či ste ako puberťáci pomáhali babke plieť záhradku a ako dlho vás bavilo po víkendoch čistiť s rodičmi ríbezle a egreše na džem?

Paradoxne, ako rastieme, tak sa trepeme na opačný koniec sveta, len aby sme videli motyku, byvola a ženy prehnuté v páse s bambusovým klobúkom na hlave obrábať pole. A nielen videli! My si za to vieme ako cestovatelia aj zaplatiť, aby sme si omočili nohy v bahne a odfotili sa s tetuškou. Hlavne na tom byvolovi riečnom. Latinsky Bubalus bubalis.

Doma nás to nebaví. V zahraničí áno.

Tu začína dilema. Turizmus síce vynáša, ale ak nebudú ryžové terasy, nebudú dychtiví turisti. Ak nebudú turisti, nebude na školné. To si zatiaľ veľa mladých sprievodcov neuvedomuje. A keby aj áno, do školy potrebujú poslať deti zajtra, nie o 10 rokov.

Honba za zelenými terasami vs. priority matky.
Tie neprevalcuje žiadny farmár ani instagramer.

Nové mesto, nudné mesto?

Hanoj vie byť peklo. Hlavne, keď sem dorazíte s čistou hlavou a pľúcami z hôr, kde sa párkrát za deň zapráši za skútrom. Zato v Hanoji je každý pokus prejsť cez cestu o dôvere šialencom za volantom, že pribrzdia, obídu vás.

Ak sa vyberiete v centre mesta na pivo, na strešných terasách sa dajú stráviť hodiny. Živé kino, kde zatajujete dych, či do seba tí blázni na motorkách pod vami nenabúrajú, a nespadnú aj s dvojmetrovým nákladom, čo majú na sedadle za sebou.

Híkate, smejete sa, až kým si známy, čo to pivo pije s vami, nostalgicky nepovzdychne “Hanoj už nie je čo býval. Strašne málo motoriek je tu. To kedysi, to si mala vidieť. Žiadne auto na cestách.”

“Tak aj u nás kedysi chodili kone a koče po cestách, a vymenili sme ich za autá…,” skúšam prirovnať scény zo Slovenska, ktoré poznám len z dobových fotiek. Rozmýšľam, či sme tou výmenou “kone za kone” menej slovenskí, menej autentickí. Sme?

O dva roky neskôr, pri ďalšej návšteve Vietnamu, sa dozvedám, že vláda v rámci boja za čistejší vzduch (a v Hanoji je veru za čo bojovať) znížila dane na autá , aby vraj podporila ľudí pri kúpe áut, lebo skútre zamorili vzduch.

Máme koše, kaviarne a “lietačky”. K nám už nechoďte.

V indickom Jaipure zo dňa na deň starosta zabojoval za čistotu v meste. Vyhlásil, že všetci pouliční predavači musia mať pred putikou smetné koše a obyvatelia budú separovať. Suchý odpad do modrého, bio do zeleného. Pre tých, ktorí zvykli všetky odpadky pekne pozametať na kôpku a spáliť ju, je to nezmysel.

“Takto to robili naši pradedovia. Aké znečistenie vzduchu? Aká špina? Veď stačí škrtnúť zápalkou.”

Turisti s foťákmi nešťastne hľadajú uhol pohľadu, kde by škaredú plastovú obludu nebolo vidieť. Ako je to teda? Pozastavujeme sa nad špinou v krajine, ale taká kôpka s dymom pred stánkom s čerstvou samosou sa nám zrazu hodí do záberu viac než príliš civilizovaný kôš?

Nad tým, čo vdychujú Indovia celé dni, sa ani nepozastavíme. Veď keď im to doteraz neprekážalo… Hlavne, nech zachytíme na kameru tu “pravú” Indiu, kde to dymí, kde to páchne.

Separuje každý. Jaipur, India.

Pred rokmi sa v Thajsku pila káva z igelitových vrecúšok so slamkou, a celé vám to zabalil predavač na ulici do papiera. “Káva” s farbou kakaa chutila ako presladená voda a spálená mliečna pena dohromady.

‘Special Thai Coffee’ – sľubovali cedule pouličných stánkov. Thajci sa aj vďaka tejto sugar bombe vypracovali počtom obéznych na druhé miesto v Ázii. Hneď za Malajziou.

Mladí Thajci ale pochopili, čo je dobrá káva. Vo veľkomestách a na ostrovoch s turistami dnes nájdete výberovú kávu bez sirupov, vrecúšok a sladidiel. Farmárom na severe sa darí, do džungle ku kávovníkom vozia aj prvých zvedavých turistov a kávových expertov zo zahraničia. Nech vidia. Nech o tom píšu.

Stánkov so Special Thai Coffee pre nádejných diabetikov ubúda.
Zápas Zdravšia káva z kaviarne vs. sladká exotika vo vrecúšku z ulice.
Komu tu máme držať ako turisti palce?

Počas mojej poslednej návštevy v Kyjeve sa zrušili plastové zelené žetóny v metre. Od 1.11.2019 sa dnu dostanete už len s platobnou kartou (áno, stačí priložiť), alebo s klasickou kartou MHD “lietačkou”, ktorú si dobijete na určitý počet jázd. Videá YouTuberov, ktorí avízovali žetóny ako jednu z atrakcií mesta, už nie sú aktuálne.

Ak patríte do klubu s heslom “Kyjev bez žetónov zo socíku bude nuda”, skúste sa zdržať v meste týždeň-dva, a zakaždým si vystáť 5-15 minútový rad, kde vám mohli predať mimochodom len jeden žetón. Nič také, že o hodinu sa potrebujete dostať domov. Šup znova do fronty. Také boli pravidlá. Staré, volajte si ich trebárs retro. Ale nefunkčné retro.

Uľahčenie vstupu do metra v takmer 3-miliónovom meste je progres. Je pre ľudí. A je v pohode.

Pekné domčeky a stvrdnutý zadok

Minulé leto zasiahlo New Orleans tornádo. Na pár hodín búrka ochromila centrum, zaplavila štvrte, kde to nemajú poriešené s kanalizáciou, čo je väčšina mesta (tu si môžeš pozrieť moje video krátko po tornáde). Odstavená bola aj časť električkovej trate St.Charles. Nie deň, týždeň, ale takmer dva mesiace.

Trať slúži ako vyhliadka v prastarej električke, ako z filmu. Amerického, samozrejme. St. Charles je najstaršia trať na svete, ktorá funguje bez prerušenia. Od roku 1835. Na rozdiel od novších vozňov v centre nemá klímu, sedíte na tvrdých drevených laviciach. A kocháte sa dubovými alejami, verandami so vztýčenými americkými vlajkami a hojdacími kreslami naľavo, napravo. Wow.

Denne tvrdnú zadky na dobových laviciach tisícom turistom, ktorí si za takú tortúru ešte aj zaplatia. Kvôli nim (peniazom i turistom) po tornáde mesto namiesto toho, aby zabezpečilo náhradnú autobusovú dopravu na celú trasu, dalo autobus k dispozícii len na časti, kde by električka neprešla pre zaplavené koľajnice.

V praxi ste tak počas 5 km jazdy museli dvakrát prestúpiť. Len preto, aby si turisti mohli pozrieť staré duby. Nikoho nezaujímalo, že to riadne sťažilo miestnym dostať sa do, aj z práce.

Krútili nad tým hlavou vodiči starých električiek, náhradných autobusov, aj my, čo sme prestupovali a kašlali sme na duby a hojdačky s vlajkou. Či vedeli turisti o tom, že električka funguje len kvôli nim, inak by sa jazdilo busom? Pochybujem.

Čoho sa bojíme?

Že zmizne z naších fotiek chudoba, nad ktorou všetci doma zhíknu? Že už nepozdieľame fotky a storky bizarných situácií, v ktorých nám páni na stanici v barmskom Rangúne vypisujú lístky na stanici ručne, zatiaľ čo nás posadia k sebe medzi hory šanónov a k tomu nám ponúknu čaj?

Je za každým progresom globalizácia? Znamená každý krok vpred, že Vietnamci nebudú dosť vietnamskí, India dostatočne šialená a Ukrajina post-sovietska na to, aby sme tam cestovali? Keď bude Kolumbia konečne bezpečná a nebudete sa báť zavolať UBER bez toho, aby ste sa skrývali v pekárni na rohu, – už to tam nebude cool?

Panikárime, lebo “už je to všade rovnaké”, lebo sa rozvojové krajiny konečne rozvíjajú.
Ego pofňukuje, že už niet čo fotiť.

Statusy máme plné o tom, ako sme sa prepojili s miestnou kultúrou, robíme si selfie s deťmi, čo chcú od nás “one dollar, madam!”. Snažíme sa cestovať lokálne, zodpovedne. Dnes už ale nejde len o to, aby sme podporili miestnu ekonomiku, nakúpili na trhoch a spali v homestayoch. To už vieme.
Zaplatiť za miestnu exotiku dnes už nestačí.

Je načase prijať fakt, že financie, ktoré od nás miestni dostali, poputujú ďalej. Do rozvoja. V malom, i väčšom meradle.

Vyhrali sme. Najškaredšie mesto sveta.

Stratil sa. Stretla som ho po ceste z Devína na autobus do centra. Turista z Čiernej Hory, čo behom 4 dní dal 4 krajiny.

“Viac dovolenky nemám. Dnes mi to letí do Krakowa, zajtra by som dal Budapešť. Včera som pochodil Prahu. Bratislavu som chcel vynechať, ale čítal som niekde, že ste jedna z posledných krajín Európy, kde sa dá pocítiť tá pravá post-sovietska atmosféra.”

“Aha, a našiel si ju?”
“No, neuraz sa, ale Bratislava je najnudnejšie a najškaredšie mesto, aké som kedy videl. Máte to tu divné. Vlastne tu nič zaujímavé nemáte.”
“A čo si tu za dve hodiny videl?”
“Ten veľký most, Staré Mesto… akože jedna-dve pekné uličky, ale drahé reštiky a plno Japoncov.”
“A na hlavnej stanici si bol? Tam si mal hľadať to retro…”
“Nebol, priletel som. Už vystupujem. Dojdi do Čiernej Hory, tam máme hory, prírodu.”
“To máme aj tu, len by si musel ostať dlhšie ako 4 hodiny…,” podpichnem a lúčim sa. Už mu to letí.

Vonku leje, cez zarosené okná nevidím, kde mám v tej “nudnej a škaredej” Bratislave vystúpiť. Pousmejem sa, akú reklamu sme si urobili možno my sami, možno niekto, kto bol v hlavnom meste naposledy v deväťdesiatych rokoch.

Tak je to teda. Aj k nám chodia turisti “len aby to stihli”. Vidieť, aké to tu máme ošúchané. Hľadajú Lenina, betónové nepodarky. Idú k nám, lebo sme vraj rarita. Treba to všetko pofotiť. Poukazovať doma. Aké máme električky, staré lavičky, obchodné centrá s fasádou zo sedemdesiatych.
“A trabanty ešte máte?”

Viete si predstaviť to sklamanie, keď taký turista zle odbočí, a dostane sa k Eurovei? Uvidí v mestách elektrobajky. Burgre a ramen. Ba máme aj diaľnice. Nedostavané, ale to turista nezistí.

Zničil nás ten progres? Už sme ako všetci ostatní?

Tak, ako by sme radi ukázali turistom z Čiernej Hory, že máme aj Starú Tržnicu, Miletičku, Danubianu, dobré kluby a koncerty, že máme Liptov, Beskydy, hrady, Demänovskú, Bardejov, a Novú Synagógu v Žiline, kde sa stále niečo pekné deje… tak som si istá, že aj Vietnamci, Thajci, Ukrajinci, či Indovia by nám suverénne dokázali, že ani ich kultúru progres nezničil. V mnohom im pomohol. A to sa ráta viac, ako dobrá fotka. Retro fotka.

Viac článkov o Indii:

• Ako sa (nedá) pripraviť na prvú cestu do Indie
• Kam do Indie: skvelé miesta zo severu na juh
• Cestovanie do Indie: praktické tipy

Články o Vietname:

• Čo potrebuješ vedieť pred cestou do Vietnamu?
• Trh Bac Ha, Vietnam: ísť, či neísť?
• Urban Vietnam

Tipy na Thajsko:

• Cestovanie do Thajska bez cestovky: čo potrebuješ vedieť?
• Thajsko bez cestovky

Cesty po Ázii:

Kam v Kirgizsku: za ľadovcami, kaňonmi, Leninom a jakmi

3 itineráre na cestu Kirgizskom

Cestovanie vlakom v Mjanmarsku

Urob si radosť s mojou multimediálnou knihou cestopisov U VÁS ZJEM VŠETKO