Píše. Cestuje.
S foťákom, minimalisticky a najnovšie i s vlastnou motorkárskou výbavou. Blázon do kvalitnej kávy, čaju, vína, kníh a podcastov. Matouš Vinš sa rád pýta, ešte radšej veci spochybňuje a to len preto, aby si overil, či existuje jediná možná odpoveď.

V 2015 pustili s Petrom Novákom do sveta cestovateľskú knižnú pecku Travel Bible, následne i ďalšie cestovateľské produkty, spoluorganizuje Slow Travel Festival, miluje Melbourne, Čechy a sever Thajska. Práve tam sa nám podarilo nahrať tento rozhovor. Resp. kamarátsku debatu o jednom úteku, mnohých návratoch, hudbe, káve, sólo cestách a (ne)šetrení peniazmi.

Zo štúdií Číny do Číny bez diplomu

Kedy si sa naposledy nudil?
Keď som bol nedávno chorý. Občas sa nudím úmyselne. Vtedy prichádzajú tie najlepšie nápady.

Pýtam sa, lebo mám pocit, že ti furt niečo behá v hlave.
Áno. Keď nepočítam sedenie v škole, v živote som sa veľmi nenudil. Na gympli to bolo absolútne peklo. Vtedy som sa rozhodol, že prečítam na hodinách celú školskú knižnicu. Aby som ten čas využil produktívne.

Ty si sa ale nudil aj na “výške”. Kultúrne štúdia Číny si ukončil po pár mesiacoch. Prečo?
Nemal som na školu čas. Od prvého ročníka na gymnáziu som bol na voľnej nohe ako fotograf, písal som pre rôzne média. Prvý článok mi vyšiel keď som mal 16-17.

Na vysokú som išiel s vedomím, že sa uživím. Hovoril som si, že je to na “filde”, tam sa všetci flákajú, majú hrozne veľa času. Reálne sme ho vôbec nemali.

Prakticky to bol intenzívny kurz čínštiny. Mal som dve možnosti. Úplne sa ponoriť do školy a niečo si z toho odniesť, alebo z nej odísť. Nič medzi tým.

“Občas sa nudím úmyselne. Vtedy prichádzajú tie najlepšie nápady.”

Odišiel si, vzdal sa štúdia zdarma, zaplatil 1500 € za online kurzy a začal s Facebook marketingom. Ako sa na to pozeráš spätne?
Keď som v 18-ich prvýkrát vyrazil sám na dlhšie do Škótska, uvedomil som si, že cestovanie je strašne návykové. Po Škótsku som chcel cestovať, ale nechcel som riešiť neustály problém nedostatku dovolenky, kedy si našetríš peniaze a potom sa musíš v práci vrátiť o niekoľko krokov späť.

Matouš Vinš rozhovor

Vlak so Bradavíc aka Škótska Vysočina. Archív Matouša Vinša

Dostal som sa ku knihe Timothy Ferrissa Štvorhodinový pracovný týždeň, kde hovorí o práci na diaľku. Uvedomil som si, že je cesta, ktorá mi bude vyhovovať, len som potreboval nájsť odbor, kde by som mal istotu.

Vždy ma zaujímala psychológia a marketing. V čase, keď som robil pre start-up, začal som s copywritingom. Ponoril som sa do štúdia marketingu a skúsil Facebook. Chytilo ma to, lebo to spája veci, ktoré ma bavia – dlhodobejšie stratégie, písanie a dizajn.

Pustil som sa do platených kurzov aby som mohol na voľnej nohe robiť to, čo robím. Spätne by som to urobil rovnako. Možno by som sa skôr snažil viac dostať do českej komunity ľudí, ktorí robia to isté.

Kedy padlo finálne rozhodnutie pracovať na cestách?
Posledný impulz “Matouši, vycestuj už niekam!” bol kurz Adama Marčana. Šiel som tam spoznať sa s Adamom. Mal som naštudované teoreticky všetko, blogy, knihy ako Vagabonding… Z kurzu som si odniesol to, že mi chýba už len kúpiť si letenku. Tak som si ju kúpil. Na Srí Lanku.

Matouš Vinš rozhovor

S Adamom Marčanom vo Vietname. Archív M.V.

Dnes sám organizuješ podobné kurzy. Čo brzdí ľudí, ktorí chcú začať s prácou na diaľku a ako sa dá tomu pomôcť?
Vo väčšine prípadov je to podľa mňa strach. Ľudia sa boja urobiť prvý krok do neznáma. Týka sa to aj tímov vo firmách, kde se boja ľuďom dovoliť homeoffice. Najčastejšie pomôže reálny a uveriteľný príklad, že to môže fungovať. Ľudia nechcú vidieť, že všetko bude ružové. Je to lož, ktorú ľahko prehliadnu.

Veľa ľudí pri podobných rozhodnutiach rieši, či mať prácu dopredu alebo si ju nájsť až na cestách… Ako si to mal ty?
Som veľký zástanca toho, že by ľudia nemali odísť bez práce. Určite nie na dlho. Najlepšie je ísť krok za krokom, nie dať výpoveď, rozísť sa s partnerom a dúfať, že sa život na cestách nejako vyrieši.

Ja som prácu našťastie mal, a aj napriek tomu som začínal postupne. Urobil som si testovacie výlety na 14 dní v Holandsku, Berlíne, aby som vedel, či to funguje. Bol som tak pred prvou väčšou cestou zvyknutý pracovať na diaľku, aj z divných miest, z vlaku, kaviarní. Pre mňa bola najväčšia obava ľudia.

V akom zmysle?
Bál som sa, že budem na cestách úplne sám, našťastie se skoro ukázalo, že je to omnoho jednoduchšie než v bežnom živote v Čechách.

“Ľudia nechcú vidieť, že všetko bude ružové.”

Vedel si už aj počas tých krátkych výletov ako na sebadisciplínu?
Áno. Novinárčina je geniálny tréning pracovnej efektivity. Termíny ťa naučia donútiť prekonať vnútorný odpor a vonkajšie lákadla a urobiť prácu nech sa deje, čo sa deje.

Nedávno ste vydali s Petrom Novákom ďalšiu knihu – Travel Jobs. Komu a ako pomôže?
Dali sme v nej dokopy 135 spôsobov, ako si zarobiť na cestách. Chceme ľuďom čo najviac pomôcť cestovať pomaly a dlho, aby si zo sveta odniesli niečo do života.

Matouš Vinš rozhovor

S Petrom Novákom na Novom Zélande. Archív M.V.

Väčšina ľudí si nezvládne našetriť napríklad na rok cestovania, takže si potrebujú minimálne privyrobiť počas toho. Travel Jobs ukazuje, že každý má tú možnosť. Či už pracuje na diaľku na voľnej nohe, zbiera jablká, opatruje deti, učí angličtinu alebo stavia sochy z piesku.

Travel Jobs

Klik na obrázok a stiahni si ukážku Travel Jobs

Čo si robil zadarmo, resp. za málo, ale hrozne ťa to bavilo?
Veľa som zadarmo písal. Vďaka tomu som sa dostal napríklad do redakcie ČD pro vás, ktoré číta milión ľudí mesačne.

A hudbu. Hrali sme hlavne so zoskupením Zenový čaj na ulici, jeden rok v podstate každý deň. Len preto, že nás to ohromne bavilo. Niekedy sa do futrálu na ulici nazbieralo málo peňazí, ale potom napríklad prišiel človek, ktorý organizoval brnenské slávnosti a tak sme na nich hrali za plný honorár profesionálneho muzikanta.

Matouš Vinš rozhovor

Pri pouličnom hraní v Prahe. Archív M.V.

Teraz chystám s kamarátom Mikim Škodou prednášky pre stredoškolákov, čo tiež nie je robené za účelom zisku. Primárny účel je naučiť ich spolupracovať medzi sebou a všeobecne s ľuďmi. Pretože v Čechách vidím ako najväčší problém, že ľudia  sa medzi sebou nebavia a nespolupracujú. Bohužiaľ, ani medzinárodne.

100% sloboda v neistote

Čo máš pocit, že ťa v škole nenaučili, a chýba ti to na cestách ale aj bežnom živote?
Poprosiť o pomoc a robiť chyby. To nás odnaučili. Poprosiť si o pomoc je pri cestovaní zásadné. Čo sa týka chýb, dá sa im vyhnúť, keď si povieš o pomoc dopredu. Chybám sa v živote nevyhneš, ale veľa ľudí na ne reaguje negatívne, zaseknú sa a vyčítajú si to. Pokiaľ je to možné, mali by sme si racionálne uvedomiť čo sa stalo a zmeniť náš život tak, aby sa to nezopakovalo. Aby nás to posunulo ďalej.

Čo bola chyba u teba?
Odcestovať do Austrálie a neustriehnuť si cashflow. Musel som si urgentne kupovať zo záložných peňazí letenku preč, lebo som to nezvládal finančne. A tiež cesta do Japonska bez akýchkoľvek rešerší. Mal som tam kamaráta, ktorý je nadšenec do Japonska a extrémny introvert.

Spätne si uvedomujem, že jemu vyhovuje nebaviť sa s ľuďmi. Nič som si neoveroval a skončil som tam absolútne zúfalý. Nedokázal som si tam nájsť žiadnych kamarátov, dovolať sa do Európy bolo kvôli internetu a časovému posunu veľmi ťažké, takže som bol v podstate neustále sám. V krajine, ktorá je úplne iná než akákoľvek iná krajina na svete.

Potom to bolo veľa chýb v podnikaní, hlavne s prijímaním a odmietaním zakázok na začiatku.

“V škole nás odnaučili poprosiť o pomoc a robiť chyby.”

Čo ťa núti aj po rokoch kedy nomádiš zbaliť sa a cestovať?
Túžba po zmene. To je tá závislosť na cestovaní. Najviac ma baví pocit, že vôbec nevieš, čo bude zajtra. Nemusíš to vedieť, nechceš to vedieť. Len čakáš, čo prinesie zajtrajšok, akých prinesie ľudí, miesta.

Je v tom 100% sloboda. Nie si na nikom a na ničom závislá a stále máš nové podnety. Stále je tam zmena. Keď som dlho na jednom mieste, začínam sa zavrtávať do stereotypov, aj pracovne, chýba mi čerstvý vietor, noví ľudia…

A potom je to fotenie. Baví ma fotiť, a tak veľa jazdím niekam, kde som schopný urobiť nejaké fotky.

Ako spoznávaš krajinu inak než návštevou pamiatok?
Jednou z ciest je výberová káva. V kaviarňach sa začnem baviť so zamestnancami o káve, preskočíme na jedlo. Zrazu dostanem odporúčanie kam sa ísť pozrieť, kam sa ísť najesť, kam zájsť na dobrú živú hudbu, prípadne sa s tými ľuďmi stretnem aj mimo.

Napríklad, najviac som sa o Thajsku dozvedel na kávovej farme. Majiteľ vedel veľmi dobre anglicky, vďaka čomu hneď získaš pocit, že sa ho môžeš opýtať na čokoľvek, čo v Thajsku bežne nefunguje.

Cestuješ sólo, ale samého ťa nikdy nevidím. Čo poradíš ľuďom, ktorí majú obavy zo sólo cestovania?
Som introvert a až cestovanie ma naučilo oslovovať cudzích ľudí. Vlastne ma donútilo. Aj introverti potrebujú mať ľudí okolo. Škótsko a ďalšie cesty ma naučili nadviazať rozhovor s ľuďmi len tak.

Ak vidíš niekoho na hosteli sedieť samého pri pive, prídeš a začneš sa s ním baviť. To dnes robím aj keď nemám potrebu sociálneho kontaktu. Viem, ako sa ten človek cíti, lebo som sa takto cítil aj ja – v rohu, až kým za mnou niekto neprišiel.

Tiež mám pravidlo, že každý deň sa musím stretnúť aspoň s jedným človekom naživo. Toho sa držím.

Ty máš trochu iný vzťah k peniazom. Bez problémov zaplatíš za dobré jedlo, víno, kávu, ale užívaš si cesty aj s minimálnym rozpočtom…
Keď mám dostatok, nepremýšľam, že miniem peniaze. Pre mňa má väčšina vecí výrazne väčšiu hodnotu než peniaze, ktorými za to platím. Pokiaľ mám nedostatok, automaticky sa dostanem do štádia, kde si to užívam rovnako. Dokážem si užiť jedlo za 1 € rovnako ako za 25.

“Ak niečo chcem, tak si na to nemôžem našetriť. Ja si na to musím zarobiť.”

Občas vnímam, že je niečo zbytočne drahé, ale nechcem nad tým premýšľať. Zároveň viem, že vždycky si tie peniaze dokážem zarobiť. Nemá pre mňa zmysel ich odkladať. Som nastavený tak, že ak niečo chcem, tak si na to nemôžem našetriť. Ja si na to musím zarobiť. Čo sú pre mňa úplne odlišné koncepty.

V čom?
V tom, že musím zvýšiť to, čo zarábam, a nie obmedziť to, čo utrácam. Nie som schopný každý mesiac odložiť si na niečo. Potrebujem každý mesiac zarobiť XY viac a potom si to kúpim.

Na začiatku som cestoval skoro úplne bez peňazí a vedel som, že si to užijem. Nezáležalo na peniazoch, ale na mojom vnútornom rozpoložení. Vedel som, že aj keby mi úplne došli peniaze, vždy mi niekto pomôže, neumriem od hladu a nebudem spať na ulici.

Matouš Vinš rozhovor

Nocľah pod mostom v Linzi. Archív M.V.

Raz sme si s kamarátom dali výzvu. Vyrazili sme z českej hranice do Amsterdamu na 14 dní s 50 € na osobu. Šli sme cez Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko, Luxemburg, Belgicko a Holandsko. Skoro si nemôžeš predstaviť drahšiu cestu v Európe. My sme aj napriek tomu prišli do Amsterdamu s 50 € a celú cestu sme si dokonale užili.

Buď sme spali pod kapličkou v Alpách, pod diaľničným mostom, kde nás prišiel vyhodiť bezdomovec, že mu ležíme na mieste… Keď niečo také zažiješ, zrazu peniaze vnímaš úplne inak. Nemáš pocit, že ti dôjdu a umrieš od hladu. Čo strašne veľa ľudí podľa mňa má. Boja sa, že im nikto nepomôže.

Máš skúsenosť, že ti takto pomôžu aj v Čechách?
Áno. Česi sú v jadre dobrí a radi pomôžu, pokiaľ ide o osobný kontakt. Kedysi som na cestách po Čechách občas spával aj cez Couchsurfing. Chcel som spoznať nových ľudí a väčšinou boli úplne úžasní.

Prečo Česko

Ako to máš s pýtaním si peňazí za svoju prácu? Firmy majú často pocit, že len preto, že si mladý, tak im to urobíš zadarmo….Vieš si vypýtať za svoju prácu?
Áno. Uvedomil som si, že je veľmi dôležité, ako vnímaš svoju hodnotu. Pokiaľ vnímaš, že tá hodnota tam skutočne je, podvedome to dostaneš do komunikácie s klientmi a ich ani nenapadne hádať sa o cene.

Odkedy som si to racionálne vyrovnal v hlave a výrazne som zdražil, od tej doby mi nikto nenapísal, že som drahý. Nikto. Ľudia majú občas problém, že pracujem na diaľku. Vtedy im poradím ľudí v Čechách, ktorí sú schopní im pomôcť.

Čo znamená, že si si to “vyrovnal v hlave”?
Spočítal som si všetky skryté náklady, koľko času, peňazí a energie som strávil, aby som sa naučil to, čo som klientovi schopný poskytnúť. To si človek pracujúci na voľnej nohe často ani neuvedomuje.

Trebárs u mňa je tretina času u klientskej práce počiatočná komunikácia a priebežné vzdelávanie sa. Stále potrebujem sledovať trendy, testovať nové veci, baviť sa s ľuďmi, počúvať podcasty. To je čas, ktorý nikomu nevyfakturuješ, ale je treba s ním dopredu počítať.

Keď si v práci 8 hodín, máš zaplatené za 8 hodín, čo u freelancera v žiadnom prípade nefunguje.

Patríš k tým, pre ktorých je život v Čechách a strednej Európe hrozne fajn. Čím?
Z veľkej časti to robí čistý príjem vo veľkých českých mestách. Percentuálne je jeden z najvyšších na svete. Česi majú často pocit, že Angličan si zarobí na nový iPhone za tri dni. Čo je pravda. Len si neuvedomujú, ako tam funguje osobný tok peňazí. Koľko percent musíš utratiť za nájom v aspoň v trochu použiteľnom byte, koľko stojí energia, doprava…

V Čechách síce väčšina ľudí nezarobí za tri dni na iPhone, ale tá istá väčšina ľudí nemusí zaplatiť 85% toho, čo zarobí, za nájom, ďalších 10% za energie a keď dobre počítaš, tak ti zvýši 5%. Čo je pri cenách jedla strašne málo peňazí.

Matouš Vinš rozhovor

Na letisku Don Mueang v Bangkoku. Archív M.V.

V Čechách pokiaľ si chceš držať vysoký životný štandard, nemusíš ani veľa zarábať a drieť do úmoru.
Napríklad v New Yorku je bežné mať aspoň dva a pol úväzku len preto, lebo si chcú držať vyšší štandard a toto je jediná cesta. V Čechách ti stačí jeden úväzok alebo byť na voľnej nohe a robiť priemerne jeden úväzok.

Potom je to bezpečnosť. Stačí to porovnať s Londýnom alebo Manilou, kde na každom rohu stojí strážnik so samopalom a uvedomím si, v akej úžasne bezpečnej oblasti žijeme.

Pre mňa osobne je to ešte komunita. Čechy sú maličké. Ľudia, ktorí sú mi blízki, sú prepojení. Z toho mám vždy príjemný rodinný pocit keď prídem do Čiech.

Spochybniť a nezavŕtať sa

Vravíš, že si iný Matouš ako pred 4 rokmi, keď si začal cestovať. Z čoho máš radosť, že vnímaš inak?
Že zďaleka nerobím rýchle závery. Som tiež omnoho citlivejší na ľudské príbehy… Na to, čo je za niečím. Snažím sa vždycky pochopiť, prečo sa niečo deje tak, ako sa to deje, nie to hneď odsúdiť. Alebo hneď na prvý pohľad povedať “to je skvelé!”. Lebo aj veci, ktoré sú skvelé, vo výsledku také byť nemusia, pretože je za tým napríklad zlý zámer.

Napríklad?
Napríklad niektoré podnikanie, ktoré sa tvári, že je veľmi ekologické, ide za zdravím, ale napokon zistíš, že toho človeka absolútne nezaujíma eko a je za tým čisto finančná motivácia.

“Strašne ma baví spochybňovať takmer čokoľvek, čo ‘proste tak je'”.

Keby si mal super power, čo by si chcel dokázať robiť?
Chcel by som lietať. Nielen fyzicky. Chcel by som mal schopnosť dívať sa na veci s výrazným nadhľadom, ktorý mi občas chýba. Dá sa to zlepšovať, ale náš mozog je postavený tak, že má tendenciu sa do vecí zavrtávať a fungovať primárne na báze jednoduchších, starších častí mozgu, ktoré nemajú nadhľad.

Ako sa učíš “nezavrtávať” ty?
Strašne ma baví spochybňovať takmer čokoľvek, čo „proste tak je”. Napríklad že sme múdrejší ako zvieratá. Vážne? Podľa čoho to posudzujeme? Alebo že „bez práce nie sú koláče”. Skutočne musím celý život tvrde pracovať, aby som mal na živobytie? Čo je to práca? Snažím sa hľadať logické argumenty, prečo by to nemohlo byť inak.

Zároveň je pre mňa veľmi dôležité si priznať, že väčšinu vecí neviem. Nikto z nás. Kedysi som to tak nemal a párkrát som dosť tvrdo narazil len preto, že som sa hral na múdreho.

Matouša Vinša nájdete na:

www.matous-vins.cz
Instagrame
Facebooku
Cestovateľských podcastoch
Podcasty LeapMakers – rozhovory o štěstí, úspěchu a životní spokojenosti

Ďakujem za povídání! 

Ďalšie rozhovory na blogu nájdete tuto.

O autorovi

Ivana Grešlíková žije v zahraničí vyše desať rokov. Od roku 2013 cestuje po svete s priateľom, 10kg batohom a chuťou objavovať seba a iné kultúry. Ak nepíše pre tento blog, tak sedí nad článkom pre NomadIsBeautiful.com, popíja pu-erh alebo si naťahuje svaly pri jóge.

Súvisiace príspevky

Nechaj odkaz

Vaš email nebude verejný

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.