Peter Hoferek je bývalý programátor, ktorý sa rozhodol poznávať svet. Navštívil vyše 50 krajín, prestopoval vyše 120 000 km, napísal knihu s radami pre cestovateľov, “Okolo sveta s palcom hore” a dnes stavia dom v Rakúsku neďaleko Linzu v rodnej dedine svojej priateľky, s ktorou sa zoznámil v Austrálii. Len prednedávnom založil vydavateľstvo Elist, ktoré dúfa, ze ho raz bude živiť. Bloguje na hogy.sk.

Letisková hala, železničná, autobusová stanica, alebo známa križovatka v meste v prípade, že na cestách stopujete. Toto sú najčastejšie prvé zastávky v nových mestách. Niekto najradšej nasadne do prvého taxíka a dá sa odviezť do hotela. Niekto si príchod vychutná a strávi na letisku alebo na peróne aj hodinu, len aby sa nadýchal novej atmosféry. Pýtam sa Hogyho, čo robí ako prvé v novej krajine on.

“Poobzerám si novú pečiatku v pase. Vstup do novej krajiny je pre mňa vždy vzrušujúci, som plný očakávania a hneď sa snažím zorientovať, aká je tu mena, aký je tu jazyk. Pokiaľ je to jazyk, ktorý nepoznám, snažím sa nájsť niekoho, kto mi napíše najdôležitejšie slová a naučí ma ich vyslovovať. Hlavne pozdraviť a poďakovať.“

Peter Hogy Hoferek rozhovor

Hostina po ukončení Ramadánu v Kazachstane.

Hogy cestoval s palcom hore 14 mesiacov. Koľkými jazykmi sa dnes dohovorí?

“Na toto sa trošku ťažko odpovedá bez toho, aby sme si zadefinovali “dohovoriť sa”. Pre mňa je na cestách dôležité ovládať jazyk aspoň na takej úrovni, aby som vedel povedať kam mierim, čo potrebujem, predstaviť sa a ovládať niekoľko základných fráz. Na to stačí vedieť do 100 slov z jazyka, s tými sa môžem dohovoriť s Iráncom, Indonézanom, či Španielom.

Ďalšia kategória je taká, že rozumiem značnú časť konverzácie a sám viem rozprávať o počasí, rodine a ďalších jednoduchých témach. Toto zvládam asi vo všetkých slovanských jazykoch a teraz už aj v nemčine. Žiaľ, len slovenčinu a angličtinu mám na takej úrovni, že môžem plynulo kecať o čomkoľvek. Ale keďže si sa pýtala na číslo, tak sa dohovorím v 6 jazykoch.”

Peter Hogy Hoferek rozhovor

“Stopovať sa dá naozaj všade.”

Hogyho prvé stopárske zážitky nezačali najlepšie. Stopoval s kamarátmi do Paríža, a skončili vo Švédsku.

“Z pohľadu človeka, ktorý musí mať všetko naplánované, by sa to dalo považovať za úplnú katastrofu. Naštastie ja a moji kamoši sme boli otvorení prijímať akúkoľvek výzvu, ktorá nás cestou stretne a na odporúčanie šoférov sme navštevovali miesta, o ktorých sme ani netušili, že existujú a stálo to za to. A tak sa naša trasa úplne vymkla plánom. Od vtedy som absolvoval niekoľko výletov úplne bez plánov. Jediné, čo som poznal dopredu bolo miesto, kde sa postavím, aby som chytil prvého stopa.”

Nie všade vás ako stopára vítajú s otvorenou náručou, teda, s otvorenými dverami na aute. Pýtam sa Peťa, v ktorej krajine priemerne čakal najkratšie a kde mu naopak nikto nechcel zastaviť.

“Najkratšie čakacie časy som mal v Turecku, Arménsku a na Borneu. Tam, kde som čakal dlho, tak sa nedalo povedať, že by šoféri nechceli zastaviť, skôr bola veľmi riedka premávka. Napríklad uprostred Austrálie na Vianoce. Myslím, že stopovať sa dá naozaj všade. Stopovanie je v prvom rade založené na šťastí, ale samozrejme, keď človek slušne vyzerá a stojí na dobrom mieste, tak sa mu šanca, že mu niekto zastaví, podstatne zvýši.”

Peter Hogy Hoferek rozhovor

“Pri stopovaní s dievčaťom je to najjednoduchšie.”

Medzi cestovateľmi koluje presvedčenie, že sólo cestovanie je lepšie ako to v páre. Vraj to dá človeku viac. Ako je to ale so stopovaním? Je jednoduchšie, keď stopujete sami, s dievčaťom alebo chlapcom?

“Toto záleží aj od oblasti, ale myslím si, že pri stopovaní s dievčaťom je to najjednoduchšie. Má to aj iné výhody než len to, že ľudia skôr zastanú preto, lebo je tam ženský element. Napríklad sa mi príjemnejšie čaká (samozrejme záleží aj od povahy dievčaťa…), dotyčná môže tiež na benzínke oslovovať ľudí (zvlášť ženy, ktoré sú samy v aute) a tiež sa zíde, keď ovláda dáky jazyk, ktorý ja nie.

Stopovanie osamote zase dáva šancu napratať sa aj do auta, kde už sedí celá rodina. Keď stopujem s chalanom, býva to jednoznačne najhoršia voľba. Horšie je to už len v trojici a väčšej skupine, vtedy sa je lepšie rozdeliť.”

Peter Hogy Hoferek rozhovor

Austrálske Vianoce s Liz.

Hogy začal stopovať s kamarátmi a neskôr s cestovateľkou, ktorá sa rozhodla počas ich výpravy ostať v Iráne, zatiaľ čo Hogy pokračoval ďalej. V Austrálii stretol Liz, svoju súčasnú priateľku, čím sa začala úplne nová kapitola. Pýtam sa ho, aké výhody to malo, keď cestoval sám a keď bol s Liz?

“Cestovanie s Liz bolo úžasné. Je to jedno skvelé dievča, aké vo svete nemá obdoby. Každý deň na ceste s ňou bol ako rozprávka a bolo skvelé, že sme sa mohli deliť o názory, myšlienky a nápady. Taktiež mi svojím spôsobom dávala silu a keď sa mi nechcelo niekam ísť, tak ma tam dotlačila, za čo som jej bol neskôr vždy vďačný. Okrem toho má schopnosti vyjednávať a  obmäkčovať ľudí svojim úsmevom. Naučil som sa od nej mnohé veci vnímať inak.

Cestovanie osamote má ale tiež svoje čaro. Keď som bol sám, tak som mal intenzívnejšie zážitky, lebo som sa nemusel báť o Liz a mohol som cestovať naozaj slobodne. Bol som oveľa viac v kontakte s miestnymi a mohol som si dovoliť oveľa šialenejšie dobrodružstvá. Takže možno ako ideál cestovania sa mi javí cestovať chvíľu sám, chvíľu s Liz, potom zase sám a zase s Liz … “

Stopovacie historky. Často jedny z najuletenejších zážitkov na cestách. Som zvedavá, či sa už stalo Hogymu, že z auta, ktoré stopol, musel utekať…

“Toto sa mi zatiaľ nestalo. Aj keď som párkrát využil pauzu šoféra na benzínke a už som sa do auta, či na motorku nevrátil. Obyčajne to ale bolo kvôli únave, či kvoli tomu, že fajčil, čo mi veľmi vadilo. Takže nič dramatické… A v prípade motorky som bol ako spolujazdec bez prilby s veľkým batohom na pleciach, vtedy som už ozaj potreboval uvoľniť chrbát…”

Peter Hogy Hoferek rozhovor

Posedenie s thajskými policajtmi pred policajnou stanicou.

Hogyho blog som objavila v období, keď písal o svojich skúsenostiach s thajskými policajtmi. Podobných “zážitkov so zákonom” má viac než dosť. Od tých adrenalínových po úsmevné. Ktoré boli najviac pamätné?

“Na policajtov mám veru šťastie a neviem, či si ich pozornosť získavam svojim zjavom, alebo čím. Už na letisku si z celého lietadla kontrola vyberie len mňa, aby mi preňúrali batoh… Medzi najsilnejšie zážitky určite patrí, keď som sa ocitol v tajnom meste v púšti Taklamakan uprostred Číny a chceli ma dať do basy. Nakoniec som sa z toho vykecal, dali mi občerstvenie a stopli mi kamión, aby som odtiaľ mohol odísť. Policajti v Kirgizsku, Kazachstane, či Náhornom Karabachu boli zase veľmi pohostinní a v Iráne a Tibete mi napríklad polícia zaplatila hotel.

V Thajsku som dokonca pravidelne prespával priamo na policajných staniciach. V Laose ma zase chceli pokutovať za stanovanie v parku uprostred hlavného mesta, čomu som sa nakoniec po dlhšom súboji vyhol, keď som trval na tom, že chcem ísť na ich policajnú stanicu a rozprávať sa s nadriadeným.

Neraz mi chceli dať pokutu za stopovanie na miestach, kde je to zakázané. Vždy som sa tomu vyhol, keď som im povedal, že cestujem okolo sveta s minimálnymi výdavkami, a že sa mi páči v ich krajine. Veľmi často mi policajti v rôznych kútoch sveta pomáhajú a myslím, že aj tí naši by sa mohli v tomto čo to priučiť. Nechcem ale generalizovať.”

Peter Hogy Hoferek rozhovor

“Nikdy som nemal pocit, že sa o niečo oberám.”

Keď som čítala Hogyho knihu “Okolo sveta s palcom hore”, spadla mi sánka z toho, s akým malým rozpočtom cestuje. Prvé, čo ma napadlo bolo, či si to užíva, alebo sa občas stane, že mu niečo chýba.

“Áno, snažím sa minimalizovať svoje výdavky, ale napriek tomu som nikdy nemal pocit, že sa o niečo oberám. To, čo ma na cestách najviac fascinuje, je obyčajne zadarmo. Ľudia odo mňa nechcú peniaze za ich úsmev, ani za to, že mi ukážu ako žijú. Taktiež rozmanitosť a krásu prírody dokážem obyčajne vnímať bez toho, aby som musel veľa platiť. A nejaký luxus na cestách nepotrebujem. Čo potrebujem je sprcha, ktorú mám skoro vždy zadarmo a dobré lokálne jedlo tiež veľa nestojí.”

Čo sa mi na Hogyho štýle cestovania páči, je kontakt s miestnymi a to, že je za každú srandu. Alebo že mu nerobí problém zúčastniť sa rituálov, ktoré bežný dovolenkár nezažije. Som, zvedavá, či ho zaskočila nejaká nevšedná ceremónia, ktorú zažil.

“Asi najviac ma zaskočil budhistický pohreb v Kambodži, ktorý trval týždeň, no ja som sa zdržal len jeden deň. Vlastne až pri odchode som zistil, že som bol na pohrebe. Ľudia boli poobliekaní v bielych šatách, nikto nesmútil, len sa každé tri hodiny modlili. Bolo ich počuť do diaľky, pretože to vysielali ampliónom na celú dedinu, čo bolo asi 15 domov.

Peter Hogy Hoferek rozhovor

Rituál budhistických mníchov v Tibete.

Zaujímavé bolo sledovať aj obetovanie jačieho mäsa mníchmi v Tibete. Celá dedina sa zhromaždila okolo lúky, kde v zástupe prišlo asi 60 mníchov za hlasného dunivého trúbenia pred vstup do kláštora. Následne začali hrať na zvončeky a hádzať obrovské množstvo mäsa do ohňa. O čo išlo sa mi zistiť nepodarilo, ale mal som zimomriavky z toho, že som mal možnosť to sledovať ako jediný cudzinec.”

Hogy je kúzelník, čo sa týka dostať veci od miestnych zadarmo. Tí ho na cestách radi ubytovali, nakŕmili, pomohli… Som zvedavá, ako ich pomoc prijíma? Má tendenciu mať pocit, že im to musí nejako vrátiť alebo to berie ako ich prejav pohostinnosti?

“Veru, zo začiatku som mal veľmi divný pocit, keď som dostával od miestnych takúto obrovskú pomoc a nemal som možnosť sa im priamo revanšovať. Chcel som aspoň umyť riady, či dať im niečo zo svojich zásob, ale to nechceli prijať. Brali ma ako hosťa a to so všetkou pozornosťou. Ešte stále sú krajiny, kde platí hosť do domu, boh do domu.

Až časom som zistil, že oni sú naozaj veľmi radi, že majú možnosť stretnúť cudzinca, s ktorým sa môžu porozprávať a niečo nové sa dozvedieť. Bol som pre nich niečo, na čo tak skoro nezabudnú a hoci ma to ozaj nič nestálo, im to dalo viac, ako som si na začiatku myslel. Doteraz mám kontakty na niektorých ľudi, ktorí mi cestou pomohli. Ak ma prídu navštíviť, rád im vrátim ich pohostinnosť.”

Peter Hogy Hoferek rozhovor

Sadenie ryže na Filipínach.

Jedny z najťažších situácií na cestách je návrat domov. Paradox, ale zároveň tvrdá realita. Spomenie si Hogy na pocity, keď sa vrátil na rodnú hrudu po ceste okolo sveta?

“Na to sa nedá zabudnúť. Boli to veľmi zmiešané pocity. Jednak som bol veľmi rád, že stretnem všetkých ľudí, ktorých som dlho nevidel a chýbali mi na cestách, no zároveň som mal v hlave otázku: čo teraz? Moje úžasné dobrodružstvo skončilo, ako mám pokračovať svoj život? Bude ma vôbec takýto život baviť? Bolo to niečo ako úplny reštart. Keby som cestou nespoznal svoju skvelú priateľku, tak sa asi otočím a vydám sa zase niekam do neznáma. Možno som mal chuť utiecť pred tou zodpovednosťou, čo ma teraz čaká.”

Peter Hogy Hoferek rozhovor

Mt. Sabalan v Iráne.

V jednom svojom blogu Hogy píše o tom, ako ho cestovanie naučilo počúvať svoj inštinkt. Chcem vedieť, či sa toho drží aj teraz, keď je doma a v pracovnom režime.

“Tohoto sa snažím stále držať, aj keď niektoré veci sa okoliu zdajú byť iracionálne, ale idem za tým. Verím, že je to jeden zo spôsobov, ako žiť šťastne a spokojne. Tak sa stalo aj to, že som si založil vydavateľstvo Elist a začal sa mu naplno venovať, hoci som mal pred tým veľmi dobre platenú prácu programátora…

Jednoducho som mal pocit, že toto je to, čo by som mal robiť a že takto môžem byť viac ľuďom užitočný. Už mám aj niekoľko skvelých spolupracovníkov, ktorí zdieľajú podobné nadšenie a tak verím, že sa nám podarí vybudovať skvelú spoločnosť pre potešenie čitateľov a dobré ohodnotenie autorov… Samozrejme vydavateľstvo zatiaľ generuje len stratu, ale ono sa to raz otočí.”

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.