Reportáž z Taiwanu vznikla po mesačnej ceste krajinou.

Ostrov, kde vysokohorskou turistikou, kultúrou a dobrým jedlom žijú naplno všetky generácie. Krajina, ktorá zápasí s workoholizmom, no zároveň sa urputne snaží zachovať komunitný spôsob života s extrémne vysokým zmyslom pre pomoc ostatným, vrátane cestovateľov zo zahraničia. Pripravte sa na to.

Pri pokladni stojíme len my dve. Zatiaľ, čo platím za vodu a čipsy z morských rias, pani za mnou nedočkavo prešľapuje. V ruke má pripravenú peňaženku, pred sebou vyložený nákup. Neprestajne kontroluje vchodové dvere, v ktorých nikoho nevidieť.

Kým si pred obchodom zazipsujem ruksak a zorientujem sa, ktorým smerom sa mám vybrať na hotel, pani už hádže mincu do autíčkového automatu pre deti. Konečne má na tvári spokojný výraz. Na sedadle miniauta sedí pes plemena Corgi s krátkymi nožičkami. Tiež je spokojný, ani sa nepohne. Dve minúty radosti. Dohrá hudba, koniec jazdy. Panička vyberie psa z auta, položí si ho na skúter k nohám a naštartuje.

Bez vodítka, v topánočkách

Scéna puta medzi psom a človekom pred potravinami nebude jediná, ktorú si z mojej mesačnej cesty po ostrove odnášam v pamäti. V metre mi jeden deň robí spoločnosť pani s detským kočíkom, v ktorom si spokojne hovie pes. Taiwančanov so svojimi chlpatými miláčikmi stretnem aj na vysokohorskom treku. Bez vodítka, bez náhubku. Psy sa tu po horách nosia v ruksakoch, z ktorých im trčia labky v nepremokavých psích topánkach.

Láska miestnych k domácim zvieratám sa stala trendom až posledných päť-šesť rokov. Ešte v 90. rokoch tu boli psy obyčajní strážcovia fariem. Ako ubúdali polia, mizla i potreba strážiť. Na ulici skončilo enormné množstvo psov, na čo vláda reagovala v roku 1998 zákonom o ochrane zvierat. Investovalo sa do útulkov, odchytávacej služby. Vo výsledku to však prinieslo viac bolesti než úžitku. Behom troch rokov, kedy sa taiwanská nezisková organizácia EAST (Environment & Animal Society of Taiwan) pustila do investigatívneho pozorovania, kde končia psy ulice, vyšlo najavo, že sa odvážajú do vládnych “útulkov”, ktoré sa podobajú skôr skládkam. Zvieratá hynuli od hladu, smädu.

Menej detí, viac psov

Dnes sa situácia otočila v prospech štvornohých. Pomohla tomu politika. Mačky súčasnej prezidentky Tsai Ing-wen, ktorá vyhrala voľby v roku 2016 a 2020, boli súčasťou jej kampaní (v druhých voľbách spolu s troma adoptovanými psami), a to Taiwančanom imponovalo. Prezidentka verejne povzbudzovala ľudí k adopcii zvierat namiesto ich kúpy.

Vo februári 2017, rok po jej nástupe do funkcie, Taiwan zakázal eutanáziu pouličných psov. Zaviedli sa pokuty za obchodovanie a konzumáciu psieho a mačacieho mäsa.

Taiwan bol prvou krajinou vo svete, kde sa otvorila mačacia kaviareň. Dnes nielenže pribudli ďalšie, ale objavili sa i psie hotely, a počas návštevy krajiny zo severu na juh mám pocit, že v každom meste je viac zvieracích potrieb ako potravín.

            Vášni pre chov domácich zvierat prepadli v posledných rokoch hlavne slobodní Tajwančania, čím vytvorili novú rovnicu. V krajine klesá pôrodnosť, no stúpa množstvo chlpatých spoločníkov. V roku 2020 žilo na ostrove podľa údajov Ministerstva vnútorných vecí okolo 3 000 000 domácich miláčikov, čo bolo v tom čase viac než počet detí pod 14. Do rovnice vstupuje ešte jedna premenná. Workoholizmus. Prísť domov z práce po deviatej večer je tu norma. Počas toho, ako na ostrove 4-5 krát využívam Couchsurfing (ubytovanie u domácich), ich vidím buď neskoro večer, alebo vôbec. Životný štýl bez pauzy potvrzduje i moja známa Dominika, ktorá na Taiwane žila dlhší čas.  „Pre Taiwančanov je mať dobrú prácu a školu najväčšia priorita. K pracovitosti a tomu, že musia drieť, sú vedení už od mala. Najvyššiu hodnotu má pre nich múdrosť a šikovnosť.“

Na trek aj s kabelkou

Tajwančania sú fyzicky aktívni nielen pri venčení psov, ale i v prírode. Takmer 70% krajiny tvoria hory, pričom až 268 štítov meria nad 2987 m.n.m. Turistiku si užívajú všetci bez rozdielu veku, na túru sa vyberú i menej zdatné slečny v opätkoch, sukni a s kabelkou. Vedia, že to zvládnu, keďže niektoré trasy ako v národnom parku Yangminshan pri Tchaj-pej, sú vybavené kvalitnými drevenými chodníkmi. Yangminshan prezývajú aj mestský les, keďže sa nachádza len 15 km od hlavného mesta. Je to tiež jediný z deviatich národných parkov na Taiwane s horúcimi prameňmi a vulkanickou aktivitou.

Na jeho štít Qixing, najvyššiu sopku Taiwanu (1120 m.n.m.), sa dostanete perfektne značenou trasou, ktorá vás povedie okolo geotermálnych prameňov a gejzírov. Tam sa už mladé dámy bez turistickej obuvi neodvážia, čo je škoda, lebo chodník je vybavený informačnými tabuľami a pri jasnom dni aj s výhľadmi na metropolu. Ja som to šťastie nemala. Turisti s lepšou kondičkou si môžu do itinerára pridať ďalších deväť vrcholov parku. Trek celého 25-km dlhého obluku trvá do 12 hodín.

Komu stačia stovky schodov bez sopiek, toho nadchne výhľad na Tchaj-pej zo Slonej hory (Elephant Mountain). Celý výstup na vyhliadkové miesto zvládnete z centra do dvoch hodín aj s cestou späť. Hora sa zaplní domácimi i zahraničnými romantikmi hlavne počas západu slnka, kde sa jeho posledné lúče odrážajú od oceľového exteriéru ikonického mrakodrapu Taipei 101.

Z tajného úkrytu instagramový hit

Zmienku o tajnej jaskyni Yinhe s vodopádom objavím v náhodnom článku o trekoch za mestom Tchaj-pej. Autobus zo štvrte Xindian ma vysadí na anonymnom rázcestí, kde ma značka nasmeruje do lesa. Ľahká trasa vedie cez bujný les s vysokou vlhkosťou, po šmykľavých kamenných schodoch, ktoré končia pri vodopáde, vedľa ktorého je do skaly vytesaná skromná svätyňa bohyne milosrdenstva Guanyin z roku 1914. Jaskynný otvor kedysi slúžil ako úkryt rebelov proti japonským kolonizátorom. Ešte pred siedmymi rokmi o Yinhe netušilo ani mnoho Tchaj-pejčanov. Dnes si budete musieť za výhľadom zo zachovalého balkónu vystáť rad.

Miesto, kde si nebudete s inými návštevníkmi zavadzať, je národný park Taroko. Aj keď patrí medzi najpopulárnejšie prírodne miesta na Taiwane, jeho rozloha (920 km²) zaručuje, že na niektorých úsekoch budete blúdiť chodníkmi a prechádzať kovové mosty cez 19 km dlhý kaňon rieky Liwu úplne sami. Tyrkysová farba rieky je provokujúco surreálna, a v kombinácii s mramorovými stenami kaňonu, ktoré dosahujú miestami až 300 m, tvoria úkaz, ktorý chcete zažiť na vlastné oči.

Keďže z Tchaj-pej je to len tri hodiny autom, do Taroka prúdia autobusy jednodňových turistov. Čo je premárnená šanca vidieť toho v parku viac. Ideálne je urobiť si základňu v meste Hualien alebo Xincheng, a odtiaľ buď nasadnúť na autobus, čo vedie priamo k informačnému centru parku, kde môžete začať túry. Alebo si v mestách prenajmite skúter a objavíte Taroko vo vlastnom tempe počas viacdňových výletov.

Cestovanie za momentami, nie monumentami

12 reportáží zo sveta, 256 strán

Surfy, pagody a pop kultúra

Na pauzu od horských terénov je ideálny juh krajiny. Biele pláže, vlny pre surferov a nenáročné turistické chodníky v okolí mesta Kenting si užijete aj v decembri, keďže počasie je tu priaznivejšie než v Tchaj-pei na severe. Už len presun zo stredozemia k pobrežiu stojí zato. Scénické výhľady na trase Kaohsiung – Kenting vám zrejme o dosť predĺžia cestu, keďže sa budete chcieť zastaviť na každom odpočívadle a vychutnať si výhľad na Pacifik.

Komu by chýbalo kultúrne vyžitie, môže stráviť viac dní v Kaohsiungu. Legendárne Pagody draka a tigra na Lotusovom jazere a pouličné umenie či kreatívne stanice metra sú len jedny z mnohých dôvodov, prečo urobiť z Kaohsiungu viac než len prestupnú stanicu.

Rebel na penzii

Umením nežije len mladá generácia. Volajú ho “Deduško”. Huang Yung-fu, 99-ročný umelec-samouk, ktorý kedysi bojoval proti komunizmu počas Čínskej občianskej vojny (1946 – 1949), začal maľovať na protest proti developerom.

Veterán, pôvodom z Hong Kongu, sa nasťahoval do lacných barakov neďaleko mesta Tchaj-čung s tísickami vojakov koncom 1940 rokov. Plánovali ostať tam len dočasne, ale nakoniec sa tam mnohí usadili dlhodobo, bez nároku na vlastníctvo. A to v dôchodkovom veku znamenalo veľkú neistotu. Začiatkom rokov 2000 preto začali ľudia osadu opúšťať. Hlavne po tom, čo im mestské zastupiteľstvo ponúklo finančnú odmenu za vysťahovanie sa. Huang bol v tomto tvrdohlavý. Peniaze odmietol, a na na znak protestu vymaľoval svoj dom pestrými farbami. Od roku 2008 postupne zdobil i vyľudnené baraky susedov. Hral sa s naivistickými motívmi rastlín, lietadiel, vtákov, domorodcov i populárnych postáv z TV obrazovky.

Na farebné prekvapenie medzi vysokopodlažnými budovami naďabili náhodou študenti z neďalekej univerzity. Po tom, čo svoj objav zdieľali na sociálnych sieťach, do Tchaj-čungu začali prúdiť Taiwančania, a onedlho i zahraniční turisti. Dnes ich tu ročne zavíta jeden milión.

Poďme spolu vyniesť smeti

Žiadne koše, ale ani žiadna špina. Po tom, čo do krajiny prídem z Thajska, kde sa v uliciach pálili odpadky po rannom zametaní priamo na ulici, mi Taiwan príde ako sterilná dokonalosť. Niekoľko týždňov mi nejde do hlavy, ako je možné, že sú mestá bez odpadkov a pritom sotvakde natrafím na smetný koš. Papieriky, obaly, plastové fľaše z výletov po pamiatkach a z trekov si nosím na Taiwane domov. Asi ako všetci miestni. Sú zvyknutí na to, že si pre ich odpadky päťkrát do týždňa príde žltý nákladiak a k tomu im ešte zahrá Beethovenovu Pre Elišku alebo Modlitbu panny od Tekly Bądarzewskej-Baranowskej.

K štýlovej klasike sa krajina dopracovala až po tom, čo si prešla obdobím neznesiteľného zapáchu odpadkov, ktorý prekryl všetky vonné tyčinky v chrámoch okolo. Ešte pred vyše 30 rokmi Taiwan prezývali “ostrov odpadkov”. Zmena nastala v roku 1997, kedy sa v uliciach objavili žlté smetiarske autá, a o tri roky nato sa zaviedol systém “pay as you throw” (v preklade zaplať toľko, koľko vyhodíš). V praxi si Tajwančania museli kúpiť špeciálne modré vrecia (3 až 120 litrov) navrhnúté vládou. Cieľom bolo motivovať obyvateľov produkovať menej odpadu, za ktorého odvoz si boli nútení platiť.

Smeti si dnes každý občan nielenže musí vyniesť na ulicu, ale počas toho, ako čaká na auto, sa plastové vrece alebo smetný kôš nesmie dotknúť zeme. V tom tkvie celé tajomstvo čistých chodníkov a ciest. Ak sa pýtate, čo s recyklovaným odpadom, tak za žltým autom si po ňho príde biely nákladiak, ktorý zbiera i surové potraviny na kompost. Všetko je tu do detailov premyslené, vďaka čomu sa na Taiwane spracuje až 55% odpadu.

Prečo hrajú Beethovena a poľskú skladateľku je tak trochu záhada. Najčastejšia verzia hovorí o tom, že o Elišku sa postaral Hsu Tse-chiu, vtedajší zastupiteľ ministerstva zdravotníctva. Údajne sa nechal inšpirovať svojou dcérou, ktorú počul precvičovať si Beethovenovu skladbu na klavíri.

Cestuješ do Ázie?

• Cestovanie do Thajska bez cestovky: čo potrebuješ vedieť?
• Kam v Kirgizsku: za ľadovcami, kaňonmi, Leninom a jakmi
• Čokoládka s paradoxmi. Vitajte v Singapure
• Urban Vietnam
• Kam cestovať, aby vás neprevalcovali turisti?

Mochi, sushi, Hello Kity

Ťažko by ste hľadali krajinu, ktorá by obdivovala svojho kolonizátora tak, ako to dodnes robí Taiwan vo vzťahu s Japonskom. Japonci osídľovali ostrov po dobu päťdesiatich rokov (1895 – 1945), a japončina, ktorou na Taiwane i v súčasnosti hovoria niektorí osemdesiatnici, nie je jediná stopa, ktorú na ostrove zanechali.

Kultúra termálnych kúpeľov, barokové prvky v architektúre i moderné výstavby vo veľkomestách Taiwanu, cesty a železnice, vďaka ktorým je dnes infraštruktúra ostrova na vysokej úrovni, ale aj výdobytky 20. storočia ako telefón, vdelávací systém, nemocnice – to všetko Japonci zaviedli na Taiwane v priebehu pol storočia okupácie. Dodnes tu v pekárňach nájdete kvalitné mochi (japonská sladkosť z lepkavej ryžovej múky plnená zmesou z červených fazuliek alebo čiernym sezamom, arašidovým maslom či matchou), japonské reštaurácie s autentickým sushi a ramenom, ktoré sú cenovo dostupnejšie než v krajine vychádajúceho slnka.

Vplyv japonskej pop kultúry neprehliadnete ani v uliciach, kde zovšadiaľ vykukuje Hello Kitty spolu s japonskými kresbami manga. Sú na tričkách, čokoládkach, hracích automatoch, a v telke, ktorá ovlyvnila mladú generáciu najviac. Japonskom sa dnes inšpirujú mladí aj na festivaloch cosplay (z anglického costume play), kde si počas niekoľkých dní užívajú originálne japonské kostýmy, hudbu, make-up i jedlo. 

Nápoj zo striekačky, jedlo zo záchoda

Najviac si ich užijete až vo večerných hodinách. Na nočných trhoch s jedlom sa začne dymiť z grilov, stojí sa v radoch na špecialitu “smradľavé tofu”, pečené žemle Hu Jiao Bing plnené bravčovým mäsom, zelenou cibuľkou a čiernym korením, cibuľové placky cong zhua bing so syrom alebo slaninou, xiaolongbao (plnené taštičky s mäsom, morskými plodami, hubami, alebo zeleninou), rezeň o veľkosti 30 cm, alebo populárny dezert s ľadovou drťou, čerstvým mangom a zmrzlinou.

Na Taiwane sa nacháda okolo 300 nočných trhov, pričom najpestrejší výber nájdete v tých tchaj-pejských (nevynechajte Raohe, Shilin, Huaxi alebo Lehua).

Komu by vadil dym a hlasná hudba na trhoch, môže na večeru do bizarnej reštaurácie. Jedlo si na Taiwane môžete dopriať v niektorých z tématických gastropodnikov – v simulovanej kabíne lietadla, za mrežami väzenia. V reštaurácii-nemocnici vám čašníčka v uniforme zdravotnej sestry nastrieka nápoj do pohára zo striekačky. Inde sa hlavné chody a dezerty sa podávajú z nádob vo forme záchodovej misy.

Ty tu čakať 

“Jedlo?”, “Máš?”, “Chceš?”. Zmätene sa pozriem na pána v teplákovej súprave. Miestny Taiwančan v stredných rokoch sa pri mne zastaví, kým si dávam prestávku na treku k jaskyni Yinhe. Nečaká na odpoveď a vyťahuje z malého ruksaku banány. “Ja skončiť. Ty začínať trekovať,” lámanou angličtinou mi strká ovocie do ruky. Pánova pohostinnosť je tak presvedčivá, že sa neodvážim odmietnuť jedlo ani zo slušnosti.

O niekoľko dní neskôr mi ďalší miestny pomáha zorientovať sa pri východe z metra až tak, že zorganizuje “záchranný tím” dispečera, ktorý nepozná ulicu, kam sa potrebujem dostať, a tak volá kolegom do centrály metra. S minimom angličtiny, s ostýchavým úsmevom. Presne takým, aký má pani, čo mi zastaví počas stopovania z mesta Tainung.  Keď po pol hodine odbočí z hlavnej cesty do lesa, nie je mi všetko jedno. Ani keď mi rukami-nohami vysvetľuje na parkovisku pred hotelom, kde zastavila, že musím z auta von a počkať na ňu. Po hodine sa vráti, vysmiata, a v google prekladači, ktorý nám do toho momentu nefungoval, mi oznamuje, že práve dostala prácu v hoteli. “Ďakujem, že ty čakať na mňa.”

Ja zase ďakujem za to, že zdvorilosť a nápomocnosť Tajwančanov je tak dojemná, až máte pocit, že ste na inej planéte. Takej, kde sa psy vozia na automatových autíčkach, trekuje sa na opätkoch a čakanie na stop trvá maximálne desať minút. Planéta, kam doletíte aj bez skafandra.

Článok bol publikovaný v slovenskom vydaní časopisu GEO, 10/2022, s. 28-41.