Náš tato sa na mňa zvykol hnevať zakaždým, keď som sa niekde vyjadrila, že som “polovičná Ukrajinka”.

“Ako polovičná, keď máš obidvoch rodičov Ukrajincov?”, argumentoval. 

Mal pravdu. Ale to som pochopila až po rokoch. Dovtedy som na stoličke “národnosť: ukrajinská” sedela len polovičato. Narodila som sa na Slovensku, rovnako ako tato, ktorý si však inak ako Ukrajinec nikdy nepovedal. A nebolo to len z lásky k našej mami, ktorá pochádza zo Ľvova.  

Na druhej strane, nikdy som sa necítila byť ani Slovenkou. Keď sme si zo Švédska niesli zlato za hokej, bavila ma eufória okolo, ale nebolo to to isté, ako keď ukrajinská Ruslana odišla s víťazstvom z Eurovízie. Keď nám so sestrou ujo posielal prvé ukrajinské CD s Okean Eľzy a Vopli Vidopľasova, zabudla som na všetky Jany Kirschner a Dánov Bártov. 

Zemepis, dejepis

Že je naša rodina z Ukrajiny, vedeli všetci susedia. V rozpačitom veku puberty mi to niektorí pripomínali pokrikmi “tvoja mama je Ruska, hahaha”. Rozdiel medzi Ukrajinou a Ruskom nepoznali nielen deti, ale ani ich rodičia. Koľkokrát nás vítali po návšteve u starých rodičov za východnými hranicami s otázkou “ako bolo v Rusku?”. Len dodám, že sa rovnakú otázku pýtali v 80. rokoch, ale aj po roku 2000, kedy Ukrajina bola už dávno bez koncovky SSR. To, kde presne začínajú hranice s Ukrajinou, vie od štvrtka zrejme každý školáčik (nielen) na Slovensku .

Jedno z bezpečných miest, kde korene rodiny nevadili okoliu, bola škôlka na ulici Tarasa Ševčenka. Keď ma rodičia do nej zapísali, po-slovensky som nevedela ani cek. Nerozumeli mi učiteľky, nerozumeli mi deti. Teda, okrem malého Igorka, ktorého rómštine som zase rozumela len ja. S Igorkom sme boli naj kámoši, a naši museli dlho mojej babke vysvetľovať, prečo keď ma vyberala zo škôlky, tak som si zdravila na rozlúčku len s občanom menšiny. 

Nech je teda po vašom. Alebo aj nie

Komunikácia s rovesníkmi sa dala do rovnováhy, keď som nastúpila na základku a následne gymko Tarasa Ševčenka. Už bez Igorka. Ukrajinská škola v Prešove, kde polovica spolužiakov bola z Ukrajiny. Tam niekde som si to všimla prvýkrát. Ústupčivosť. Niektorí boli zo západnej, iní z východnej Ukrajiny, a i keď všetci z nich ovládali ruštinu a ukrajinčinu, konverzovalo sa v… ruštine. My zo Slovenska sme odpovedali ukrajinsky, alebo sme preskočili na slovenčinu či ukrajinský dialekt. Toho sme sa nevzdali ani na verejnosti, kedy na nás pľuli okoloidúci počas toho, ako sme šli s maturitným tablom cez mesto a spievali ukrajinské pesničky. Do klobuká sme vyzbierali mizerné drobné a šli to zapiť. 

Do ďalšej ukrajinskej bubliny som vhupla na výške. Malá komunita študentov, s ktorými sme sa bavili dialektom, s učiteľmi spisovnou ukrajinčinou, a na stážach v Kyjeve sme pochytili suržyk (zmes ukrajinčiny a ruštiny). Na jednej z nich v roku 2001 pochopím, že Ukrajina, akú som ju poznala z mojej ľvovskej idylky, má iné pravidlá. Jazykové pravidlá. Ty na ľudí ukrajinsky, oni na teba rusky. 

O štyri roky sa Ukrajina otočila o 180 stupňov. Kníhkupectvá praskajú s policami kníh od ukrajinských autorov, točia sa ukrajinské filmy, na uliciach počuť viac ukrajinčinu. Len nie v Donecku. Tam mi po príchode na jazykovú konferenciu kolegovia radia, aby som si v reštaurácii objednávala radšej slovensky. A najlepšie rusky, devuška. Testujem to vo večernom bistre, kde ma po objednaní si v ukrajinčine ignorujú obidve predavačky. Kým sa zozadu v tichosti nevynorí tretia a tichým hlasom sa ma ukrajinsky opýta, čo si prajem.

Rusky na mňa hovorí aj sprievodkyňa v Černobyle po tom, ako sa jej prihovorím ukrajinsky. Mladé dievča sa ospravedlňuje, že inak hovoriť nevie, lebo ju to rodičia nenaučili. Stále sa však cíti byť Ukrajinkou. Čomu verím. Rovnako ako tomu, že z novovzniknutých „republík“ utekali pred niekoľkými dňami aj tí, ktorí iným než ruským jazykom nehovorili, a predsa sa tam necítili doma. 

Princov máme doma

Samotná kapitola “východ” rezonovala i v ľúbostných vzťahoch. V dvánastich mi prvý nápadník napísal na papier vytrhnutý zo zošita tri riadky o tom, ako veľmi sa mu páčim, keď ma vidí ísť ráno do školy. Tri riadky vymordovanej azbuky. Chudák, počul, že som z východu, a myslel si, že slovenčine nerozumiem. Z listu bol do pár minút popol v umývadle. 

Keď ma niekdajší priateľ uvidel na fotke v čiernom Forde môjho uja zo Ľvova, na rovinu sa ma opýtal, či pracuje pre mafiu. Na Ukrajine sa predsa na také auto (z bazáru) nezarába. Ani tretí pokus nevyšiel. Keď povedal môj ďalší ex svojim kamarátom z krajiny olivového oleja, odkiaľ sú moji predkovia, všetci radili “ruky od nej preč, tá si ťa chce len zobrať pre peniaze.” Svadba sa nekonala, a peniaze som si šla zarobiť do Londýna, kde sme so ženami z Ukrajiny, Moldavska a Lotyšska umývali záchody v 5* hoteli. Žiadna z nich tam na princa nečakala. To skôr na nich čakali 2 až 20 ročné deti, ktorých ženy potrebovali zaopatriť. Diplomy z veteriny, ekonomiky, psychológie im boli v ich krajinách nanič.

Vidieť nás aj bez vesty

Postoj k Ukrajincom bol všade konštantný. Na brigáde v pražskej tlačiarni ma Ukrajinky ako jedinú ušetrili nenávistných pohľadov za to, že mám dvojnásobnú mzdu na hodinu len vďaka tomu, že som sa s nimi bavila v ich jazyku. V inom podniku zas Ukrajinci a Vietnamci boli jediní, kto musel nosiť v sklade reflexné vesty, aby mali o nich strážnici prehľad, kde sa pohybujú. Praha, rok 2006. Dnes je to v Čechách neporovnateľne lepšie. Vďaka uvedomelým Čechom, českým Ukrajincom i samotným občanom z Ukrajiny, ktorí sa už len tak nedajú. Ani za hranicami, ani doma. 

Z histórie Ukrajiny je nám jasné, že si toho Ukrajina vybojovala aj na 20 nasledujúcich karmických životov. Nestačilo. Dnes je možno vo finále. Ukazuje celému svetu, že Ukrajinci majú v sebe nezastaviteľnú silu nevzdať to a dokázať, že ich hranice nie sú domino. Je to puzzle, kde každý kus má svoje miesto. Len vtedy do seba zapadnú. Kto neovláda pravidlá, z hry von.

Aj preto sa dnes nemôžeme tváriť, že nevieme, na čej strane sme. Nejde tu ani o to, koho viac nenávidíme. Nemusíme. Karma počká. Len neviem, ako dlho môžu čakať Ukrajinci v staniciach metra, kde sa už začali rodiť deti, ako dlho môžu byť oddelené deti od otcov, s ktorými sa lúčia na hraničných priechodoch s hrčou v hrdle. 

Každý dnes robíme, na čo máme kapacitu. Finančné príspevky, darované deky, zubné kefky, petície, vlajky v oknách, mierové pochody či tiché protesty. Holubica s vlajkou na profilovkách. Ráta sa to. Ostaňme v tej podpore aj naďalej, nech tá pomocná ruka nezmizne z dohľadu ako čajka nad morom. A hlavne, nebuďme len tak “na polovicu”. Ja už dávno nie som, drahý tato.  

Viem, mnohí z nás už prispeli, podpísali, čo mohli, či sa vybrali dobrovoľníčiť priamo do pohraničných oblastí. Ale ak ste váhali, komu pomôcť, tak tu je niekoľko možností: 

Save Life: podporíte priamo ukrajinských vojakov. Nadácia funguje už 8 rokov, a ich profil na Patreone patrí k najsilnejším na svete. 

Osvedčený Človek v ohrození

V tomto formulári sa môžete zapojiť do pomoci s ubytovaním, jedlom, odvozom, čímkoľvek. 

No a potom byť v duchu s Ukrajincami, a veriaci pridať modlitbu navyše tak často, ako sa len dá. 

Слава Україні!
Героям Слава!

O autorovi

Ivana Grešlíková žije v zahraničí od roku 2006. V 2013 sa rozhodla zbaliť si batoh a žiť dlhodobo v Ázii. Jej cestovateľské reportáže zo sveta nájdete na Aktuality.sk, ale i v časopisoch Lidé a Země, či GEO. Je autorkou multimediálnej knihy U vás zjem všetko.

Súvisiace príspevky

Nechaj odkaz

Vaš email nebude verejný

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

× Ako pomôžem?