O vápne, dobrých čižmách a slovenskom pase

Veľmi chcem ísť do Číny.
A do Japonska, Albánska, Iránu aj Bangladéšu. No a tiež by som sa rada vrátila na Ukrajinu.

Keď sa pýtaš, čo mi v tom bráni, tak v podstate nič. Možno v niektorých prípadoch strach. Som ale viac zvedavá ako vystrašená, preto verím, že sa do tých krajín raz dostanem.

Keby som však mala uveriť polovici rečí o mojich vysnívaných krajinách, ktoré počúvam okolo seba na cestách, tak sedím doma (alebo aktuálne mrznem na námestí s ďalšími učiteľmi.)

Tvoja mama je tvoja mama?

Vyrastala som v bilingválnom prostredí. Tomu, prečo sa mi za to posmievali “kamaráti” z ulice, som veľmi nerozumela. To, prečo sa na mňa prekvapene pozerala kamarátka na Ukrajine, keď som som na ňu rozprávala po slovensky, som tiež nechápala.

Keď som mala asi 5, veľmi ma nezaujímalo, prečo si nejakí ujovia a tety vo vlaku na ceste k babke na Ukrajinu tak dlho “čítajú” malé papierové knihy s fotkou našich. Pamätám si však, že som sa vyľakane pozrela na rodičov, keď sa ma tá prísna teta v sivej uniforme opýtala, či je moja mama moja mama.

O pár rokov neskôr, keď nás držali na tých istých hraniciach hodinu dlhšie po tom, ako už boli všetci ostatní v autobuse, a prehľadávali nám batožinu odspodu hore 15 krát len preto, že im otec povedal, že pracuje na univerzite, som sa tiež rodičov na nič nepýtala.

Nejak som si to tým malým rozumom vysvetlila, že to miesto, kam chodíme na výlet za rodinou a kam sa dlho cestuje, má zlých ujov, ktorým sa nepáči, keď si niekto z ich krajiny vezie domov knihy o umení… a potom sú v tej krajine aj dobrí ujovia, ako môj dedko, ktorý mi hojil chodidlo studeným bahnom, keď som na záhrade omylom stúpila do horúceho popola.

Dobré čižmy

O dvadsať rokov neskôr som pracovala v londýnskom hoteli s bývalou veterinárkou z Ukrajiny. Tá ma okrem iného chcela vydávať za svojho syna. Vraj som bola veľmi šikovná a vedela si predstaviť, že by som sa o ňu postarala v starobe. Obidve s Táňou sme mali skončenú výšku. Naša britská šéfka strednú.

Ale aj tak sme boli pre ňu len “dve z východu”, ktoré si nevedia doma nájsť prácu. To, že Táňa šetrila synovi na školu a svadbu (ideálne s pracovitou Slovenkou) a ja som čakala na obhajobu doktorátu, sme jej nepovedali.

Neuverila by. Ako neverila tomu, že som naozaj neukradla z hotelovej izby značkové čižmy žene, čo sa u nás ubytovala. A pritom by sa v tej kose zišli.

Šedá v čierno-bielom svete

Snažím sa spomenúť si, ako nám v škole “vysvetľovali” inakosť rôznych národností. A ako si to mnohé krajiny “odniesli”, lebo neboli v očiach našich učiteľov dosť vyspelé. Namiesto toho, aby nám niekto za katedrou, ktorá bola z nepochopiteľných dôvodov vždy vyššie ako naše stoly, vysvetlil, prečo sa niekto modlí bosý, niekto žuje veľmi nahlas a že nie všetky deti vo svete majú to privilégium mať pitnú vodu, tak nás učili vidieť svet za hranicami ako odlišný a divný. Nie rôznorodý a zaujímavý.

Oni a my. Oni iní, my lepší. Oni takí, my onakí.

Nerada by som brala zlyhanie učiteľov na školách, ktoré som navštevovala, ako ospravedlnenie toho, ako sa dnes my, tí lepší a onakí, správame k cudzincom. Nebudem o utečencoch, lebo nežijem na Slovensku už 10 rokov a nevidím do toho, ako by som chcela.

O tom by som rada, že mi je smutno z toho, ako v dnešnej dobe, kedy máme kamarátov po celom svete, čítame knihy zahraničných autorov, pozeráme aj iné, než slovenské filmy a kupujeme tovary vyrobené na opačnej strane zemegule, tak stále máme tendenciu cítiť nadradenosť nad inými národmi, alebo sa klaniame tým, ktorí si žijú svoj americký sen. Alebo nemecký. To je jedno.

O pľuvancoch a vápne

K tej vysnívanej Číne. Kde sa pohnem posledné dva roky, tam každý na ňu nadáva. A keď nie na krajinu, tak na Číňanov. Hluk na ulici? Môžu za to Číňania. Pľuvance na chodníkoch? Že sa nehanbia! Špinavo na verejných záchodoch? Zase oni. Odpadky odhodené v lese? Preboha, aj tu boli! Bordel v reštaurácii? No kto asi?

Ak cestuješ alebo žiješ niekde vo svete, kde je čínskych turistov viac a viac, vieš o čom hovorím. Mnohí cestovatelia by Čínu najradšej vrátili do doby, kedy bolo nemožné z krajiny vycestovať ako turista.

Rozumiem, Číňanov je veľa a sú všade. Ale prečo si ľudia myslia, že sú všetci Číňania rovnakí?

Myslel-a by si si, že všetci Slováci chlastáme a chodíme v robotníckych topánkach a nohaviciach od vápna, lebo si videl-a pár takých v londýnskom metre? Sú podľa teba všetci Amíci debili, lebo niektorí nevedeli, kde je Slovensko? Budeš nadávať na všetkých Thajčanov len preto, lebo ti taxikári z letiska nechceli zapnúť tachometer? No a tí Filipínčania! Majú dvojité ceny na miestnych trhoch!

Len to predýchať

Nedávno ma moja veľmi dobrá kamarátka (z Číny, inak) pozvala na jóga festival tu v Chiang Mai, Thajsku, kde som sa usadila na pár mesiacov. Echo, tak sa kamarátka volá, bolá celá bez seba. Keď začala festival organizovať, počítala s max. 80 ľuďmi. Prihlásilo sa jej niečo cez 200. Keď mi zahlásila ten počet, skoro som si to rozmyslela.

Ale šla som, a brala som tých 6 hodín jógy s vyše 200 Číňanmi v jednej hale ako výzvu. V určitom momente, niekde medzitým, ako som fučala v kliku a neskôr sa sústredila na to, aby som udržala rovnováhu v stojke na hlave, ma zaplavilo toľko emócií, až som to musela predýchať.

Došlo mi, že tú stojku, kliky a záklony by som neurobila bez pomoci Číňaniek, ktoré cvičili pri mne a s ktorými sme robili skupinové asány.

Keď som sa pri záverečnej meditácii obzrela okolo a videla tých 200 čínskych jogínov, ktorí nepľuli, nekričali a do nikoho nestrkali, túžila som, aby to videli známi, ktorí majú Čínu za krajinu nevychovaných tupcov.

Dostať sa do sveta

Aby sme sa pochopili. Som si vedomá toho, čo sa v Číne deje. Viem, že sa tam porušujú práva ľudí aj zvierat, ako sa tam devastuje životné prostredie, ignoruje kultúrne dedičstvo a že sa niektorí ich turisti fakt nezmestia do kože.

Ale aby sme sa pochopili aj opačne.
Pýtala som na správanie čínskych turistov Echo. Chcela som vedieť, prečo cestujú v tak veľkých skupinách a prečo im robí problém stíšiť hlas.

“Vieš, veľa čínskych turistov je zo strednej triedy a nemajú peniaze aby cestovali a vybavovali si cestovné víza individuálne. To by ich stálo majland. Veľmi však chcú cestovať a vybaviť si zájazd cez agentúru je najjednoduchší a aj najlacnejší spôsob, ako sa dostať do sveta.”

Chápem. Aj Slováci kedysi cestovali do Chorvátska radšej s cestovkou a mnohí sa aj dnes vyberú do Talianska alebo Mexika len so zájazdom.

“My sme vychovávaní tak, že musíme vždy súperiť. Odmalička sme vedení k tomu dokázať rodičom, spolužiakom, učiteľom a kolegom, že sme najlepší, že za to stojíme. Je nás veľa, určite. A nemáme rovnaký zmysel pre osobný priestor ako vy v Európe. Mnohí Číňania sa však v posledných rokoch začínajú zaujímať o iný spôsob života, než na aký boli zvyknutí. A to aj vďaka tomu, že cestujú do zahraničia a vidia iný svet.”

Búm. Ostala som ako obarená. Niežeby som sa odvtedy začala usmievať na všetkých Číňanov, ktorí po sebe kričia na ulici a nerobí im problém sa predbehnúť v rade ku pokladni. Kedykoľvek však vidím skupinu čínskych turistov, spomeniem si na slová Echo a na Číňanky, ktoré mi pomáhali na festivale, aj keď sme si nerozumeli ani slovo.

Vedia, ale nepovedia

To je inak ďalší problém. Číňania cestujú v organizovaných skupinách preto, lebo väčšina z nich nevorí po anglicky, o iných cudzích jazykoch nehovoriac.

Hogy, ktorý precestoval kus Číny, má s tým podobnú skúsenosť: “Mám jednoznačne pocit, že hlavne mladí majú v Číne radi západnú civilizáciu. Vždy mali radosť, keď mohli so mnou pokecať. Ale mám aj takú skúsenosť, že sa ľudia v Číne hanbia hovoriť po anglicky. A pritom možno aj trochu vedia.”

Buďme zvedaví

Zabudnime na chvíľu aký máme pas. Lebo tak, ako si my myslíme, že sme zo super vyspelej krajiny a máme právo pohŕdať ľuďmi, ktorých kultúru nepoznáme a fixujeme si o nich klamné predstavy, tak si niekde inde vo svete o nás tiež myslia svoje. Lebo nevedia. Lebo nás nepoznajú. Lebo nikdy na Slovensku neboli. Len počuli. Ale vlastne nie, to bolo Slovinsko. Nevadí.

Skúsme nabudúce, keď stretneme cudzinca na stanici, v obchode, vo vlaku, na koncerte… začať komunikovať a byť zvedaví. Spýtajme sa, čo robí, kam cestuje a či mu môžeme s niečím poradiť. Alebo on nám.

Len sa ho nepýtaj, odkiaľ má tie čižmy.