Tento článok je pre toho, kto absolvoval, alebo sa len chystá na výlet do Černobyľu, a chce zažiť niečo viac než opustené mesto Prypjať.

Ťažké igelitky s nákupom na sedadlách. Pootvorené kabelky na kolenách. Pán s rukou posiatou drobnými červeno-bielymi fľakmi, od ktorých prisediaci odvracajú zrak.

Spoj Černihiv – Slavutyč. Autobus nie je ani spolovice plný. Sedím pri okne a počítam bankovky, po ktoré si o chvíľu príde vodič.

Dívam sa na ľudí okolo a v duchu počítam, koľko mohli mať rokov v apríli 1986. Čo si pamätajú? Väčšina z nich má okolo 40 až 60. Je skoro ráno, mrholí, všetci sú ticho, ba ani tradičné “tuc-tuc-tuc” z vodičovho rádia nepočuť.

Som jediná turistka v autobuse, a zrejme jediná, ktorá nevie, kde má vlastne vystúpiť. Napokon nasledujem skupinku, ktorá dvíha plné tašky a vystupuje hneď za mostom, na prvej zastávke Slavutyča.

Kde je mesto Slavutyč a prečo tam cestovať?

Vstup do mesta Slavutyč.

Slavutyč sa nachádza na severe Ukrajiny, neďaleko hranice s Bieloruskom. Názov mesta pochádza od starovekého mena rieky Dneper. Najbližšie väčšie mesto je Černihiv (cca 50 km), odkiaľ sa dá ľahšie urobiť jednodňový výlet, keďže z Kyjeva do Slavutyča je to až 200 km.

Ide o mesto, kam presídlili obyvateľov Prypjate a okolitých dedín po atómovom výbuchu v Černobyle. Takmer 50 000 obyvateľov evakuovali v 1200 autobusoch.

Kam ich odviezli? Kde začali tzv. “Černobyľci” svoje nové kapitoly? Mnohí skončili v novopostavených bytoch v blízkom Černihove a Kyjeve. Bytoch, na ktoré čakali Kyjevčania a rodiny v Černihove roky. Z čoho ľudia na dlhých zoznamoch na byty radosť zrejme nemali.

Pol roka po nehode našli súdruhovia riešenie. Do roka a pol ho aj zrealizovali. Takmer do konca.

Posledná utópia režimu

Plán bol jasný: postaviť nové moderné mesto, kam by sa nasťahovali predovšetkým rodiny s deťmi. Okrem toho, že desiatky tisíc obyvateľov prišli o domov, stratili aj nadpriemerný životný štandard. V Prypjati chceli žiť v 1980-ych rokoch mnohí.

Do supermarketu v Prypjati, prvého vo vtedajšej USSR, chodili nakupovať obyvatelia z Kyjeva i odľahlých miest. Platy zamestnancov elektrárne boli niekoľkonásobné v porovnaní s inými mestami na Ukrajine.

Atómové mesto bolo akousi “showroom”, ktorú ukazovali zahraničným návštevám. Tie sa mali v úžase domnievať, že ak je v tak malom meste ako Prypjať životná úroveň na maxime, vo väčších mestách Ukrajiny to musí byť ešte lepšie.

Rôznorodosť jednotlivých štvrtí v Slavutyči.

Slavutyč bol modernou kópiou Prypjate. Dokonalý, a hlavne pohodlný pre mladých. Bublina, z ktorej sa vám nechce preč.

Súdruhovia zavolali skupinu ôsmich architektov z ôsmich republík vtedajšieho zväzu: Gruzínska, Lotyšska, Litvy, Estónska, Arménska, Azerbajdžanu, Ruska a Ukrajiny. Tí mali v každej štvrti (kvartále) vytvoriť kus svojej krajiny.

Mapa štvrtí.

Behom dvoch hodín, kedy sa dá mesto Slavutyč prejsť pešo, tak navštíviš osem krajín bez toho, aby si vytiahol pas. Stačí prejsť cez prechod alebo odbočiť doľava, doprava. Jednotlivé štvrte sú pomenované podľa hlavných miest republík. Postupom času pribudli ďalšie štyri. Najnovšia, Aténska, v roku 2004.

Mesto síce stihli postaviť ešte pred pádom režimu, nedokončili ho však úplne. Čo je vidieť na hlavnom námestí, ktoré pôsobí skôr ako spartakiádová plocha, než priestor na oddych, a oproti hlavnej železničnej stanici, kde stojí obrovské betónové monštrum – nedokončený hotel.

Supermarkety, sushi bar a hlavné “spartakiádové” námestie.

Chceš vedieť veci, o ktorých sa nehovorí?

12 reportáží zo sveta, 256 strán

    STIAHNI SI UKÁŽKU ZDARMA

    Pozri si časť prvej kapitoly a začni objavovať svet

CHCEM UKÁŽKU

Zaujímavé fakty o Slavutyči:

• dôležité faktory, ktoré rozhodli o tom, že sa mesto Slavutyč postaví práve na tomto území:

1. už tu bola postavená železnica (presídlenci tak mohli bez problémov dochádzať do práce do Černobyľu)
2. neďaleká rieka Dneper bola dostatočným zdrojom vody pre 30 000 ľudí. To bol počet obyvateľov, s ktorým sa počítalo pri presídlení, resp. s jeho následným nárastom, keďže v roku 1989 bolo v Slavutyči len okolo 12 000 obyvateľov

• stavebný materiál ako kachličky, mramor a pod. priviezli z krajiny pôvodu architekta
• predtým, než sa pustili do výstavby, celú stavebnú plochu pokryli 2-metrovou vrstvou nekomtaminovanej pôdy
• Slavutyč dlho patril k najmladšiemu mestu Ukrajiny, s priemerným vekom 27 rokov, pričom štvrtina obyvateľov bola pod 18 rokov
• 3/4 obytných štvrtí tvoria 5-poschodové bytovky, zvyšok sú rodinné domy.

Ukrajina bez Lenina

Ulice v Kyjevskom kvartále na začiatku mesta sú tak tiché a vyľudnené, až sa zľaknem, keď v dome cez cestu pán hlasnejšie zabuchne bránu do dvora a nastúpi do auta. Tých v Slavutyči inak nie je veľa. Mesto je malé, domáci chodia peši, na bicykloch. Po cyklochodníkoch. Ľudí, ktorých zazriem v uliciach len sem-tam, ani nepočuť.

Chvíľami mám pocit, že som v letnom detskom tábore po sezóne. Ihriská sú prázdne, ale je vidieť, že sa o ne starajú.

Ako kráčam k štvrti Jerevanu a Baku, na ktoré som zvedavá najviac, premýšľam, čo mi tu “nehrá”. Mesto je tiché, ultra čisté, ale aj napriek tomu je v Slavutyči niečo, čo ho robí diametrálne odlišným.

Hrdinovia a Lenin! Niet ich tu. Ani jedna socha hrdinov vojny, na ktoré narazíte na Ukrajine aj v najviac odľahlých oblastiach. Rovnako chýba i vizuálny smog, ktorý zaplavil celú krajinu. Zazriem reklamu na sushi, stavebníctvo, to je všetko.

Detský raj, kam chcú aj dospelí

Zato farebné ihriská s premaľovanými hojdačkami a novými kĺzačkami – tých je tu viac než dosť. Na deti tu architekti mysleli od začiatku. V meste postavili štyri školy, šesť škôlok, kúpalisko, spústu ihrísk, strednú školu, veľké športové centrum, knižnicu, kluby na poobedňajšie aktivity.

Farebné detské ihriská.

Pre rodičov jachta klub, pre teenagerov skatepark po tom, ako sa starostovi nepáčilo, že sa bláznia na hlavnom námestí. V 1990-ych sa hral v Slavutyči dokonca baseball. Mladých trénoval Jeff Deal, ktorý tam dočasne pracoval v jednom z výskumných centier.

V roku 1995 tu zavítala La Toya Jackson. Áno, do mesta, na zalesnenom území ktorého sa pred menej než desiatimi rokmi zbierali huby a čučoriedky.

Prečítaj si:

• Čo robiť v Odese: meste, kde dva dni nestačia
• Výlet do Černobyľu. Ticho, ktoré neprekričíš
• Robíme dobre, ak chceme, aby sa krajiny nemenili?
• Cestovanie do Kirgizska bez cestovky: všetko, čo potrebuješ vedieť
• Koľko stojí cestovanie v Kirgizsku?
• Ako sa zbaliť na cesty minimalisticky?

Odísť za lepším? Nikdy.

Z cca 50 000 evakuovaných dnes žije v Slavutyči 23-25 000. Pričom viac než polovica sa narodila už v novovybudovanom meste. Ako syn pani Taťány, ktorá pracuje v múzeu mesta. S nákazlivým entuziazmom mi rozpráva o tom, ako sa sem prisťahovali.

“Muž je inžinier, zavolali ho pracovať do Černobyľu. Sme pôvodom z východu Ukrajiny. Raz prišiel domov, s nákresom nového mesta a vraví – “Sem, do Slavutyča sa budeme sťahovať. Vyber si ulicu a dom.” Žijeme v ňom dodnes. Nebolo mi všetko jedno. Bola som tehotná, a nebola som si istá, či bude bezpečné žiť tu s dieťaťom. A aké sa vôbec narodí… Ale dobre to dopadlo.

Všetko tu máme. Školy, prácu, deťom je dobre, majú tu krúžky, sú na čerstvom vzduchu, aký nie je ani v Kyjeve. Nikde inde by som sa už nesťahovala. Všetci dobre vychádzame. Do Slavutyča sa sťahovali rôzne národnosti, ľudia odlišnej viery. A pozrite sa na to – máme sa všetci radi, nikto nikomu nič nezazlieva, odkiaľ je a v koho verí. Mesto sa rozrastá, len škoda, že tej práce pre mladých nie je tak veľa, aby sa vrátili z univerzít domov.”

Cyklochodníky, nová škola a farebné detaily Slavutyča.

Znova od nuly

Taťána má pravdu. Slavutyč už dávno nie je mestom, kam by sa hrnuli inžinieri s rodinami. Bublina dokonalosti nečakane praskla v roku 2000. Elektráreň odstavila reaktory a prepustila 6000 ľudí z 9000.

Čísla, váhu ktorých pocítili mnohí. Odvtedy mesto Slavutyč opustilo takmer 2000 ľudí, čo z celkového počtu 25 000 obyvateľov nie je málo.

Vláda sa síce snaží zabezpečiť ľuďom rekvalifikačné kurzy na zníženie nezamestnanosti, či to bude mať očakávaný efekt, to sa uvidí.

Starosta vidí znovuzrodenie mesta hlavne v tom, že sa zintenzívni vedecká aktivita a prizvú sa aj zahraniční experti, ktorí by skúmali následky havárie v laboratóriách v Slavutyči.

Dobrú reklamu mestu robila do roku 2018 neziskovka “86” v rámci Festivalu Filmu a Urbanizmu, ktorý organizovala po dobu 5 rokov. Projekt je žiaľ ukončený, odišli s ním aj tisíce zahraničných návštevníkov, ktorí na festival chodili.

Od nuly tu začínajú mnohí, a nie raz.

Ako sa dostaneš do Slavutyča?

Železničná stanica v Slavutyči a nedostavaný hotel.

Dá sa sem bez problémov cestovať na vlastnú päsť. Najlepšie z mesta Černihiv. Z autobusovej stanice chodí raz za dve hodiny maršrutka alebo autobus Černihiv – Slavutyč. Je to priamy spoj, ideš po diaľnici, si tam do hodiny. Dá sa aj vlakom, sú tam však len dva spoje denne.

Čo sa dá vidieť v Slavutyči?

Hneď na začiatku si treba uvedomiť, že mesto Slavutyč nie je Černobyľ. Ani Kyjev. Neplatíš vstupné, nepotrebuješ sprievodcu, a nebeháš tu z chrámu do chrámu, ani z ruiny do ruiny alebo za výhľadmi na Dneper.

Slavutyč je na prvý, a možno aj na druhý pohľad obyčajné mesto, kde sa nič nedeje. Čo teba ako cestovateľa môže zaujať sú jednotlivé štvrte s originálnou architektúrou.

Určite sa zastav v Múzeu mesta Slavutyč v centre. Múzeum je maličké, ale aspoň uvidíš históriu jeho vzniku na nástenných plagátoch.

Ak ti nerobí problém ukrajinčina alebo ruština, zamestnanci múzea ti veľmi ochotne zodpovedajú na otázky, dovysvetľujú plagáty, ukážu maketu mesta. Vstup je zdarma.

Múzeum mesta Slavutyč.

Reštika Staryi Tallinn. Vraj sa tu dá dobre najesť a pokecať s miestnymi. Nebola som, lebo som strávila viac času vonku a v múzeum s pani Taťánou. Ale známi, ktorí v Slavutyči boli, si to tam pochvaľovali.

Kde v Slavutyči prespať?

Na tejto stránke na booking.com nájdeš dnes vyše 15 ponúk na ubytovanie v Slavutyči, či už hotel, hostel, alebo ubytko u miestnych.

Reality check

Optimizmus Taťány ostáva v kontraste s náladou pani Nadi, s ktorou sa dávam do reči na lavičke zastávky.

“Pôjde niečo do Černihova?”, skúšam začať rozhovor. Nedá mi nepočuť ešte jedného človeka zo Slavutyče, ktorý by mi potvrdil alebo vyvrátil ódu na život usmievavej zamestnankyne múzea.

“Pôjde. Tento je súkromník, tak pôjde. Už tých spojov do Černihova veľa neostalo. Ani práce. Čo máme z takého života v meste, kde sa nedá ísť do roboty? Z roka na rok je to tu horšie. Ani sa nebudem diviť, keď tu mladí začnú piť. Aha, už nám to ide.”

“40 hrivien je to?”, jediná veta, na ktorú sa zmôžem v prekvapení z toho, čo počujem.

“50. Veď vravím, že tento je súkromník.”

Aktuálne cesty môžeš sledovať na mojom Instagrame alebo Facebooku.