“Výlet” do Černobyľu nie je to správne slovo. Návšteva? Ani to. Nik ťa tam nečaká.
“Výlet”, na ktorý zbaliť si chleba s paštétou je zakázané. Nemusíš vedieť, kedy ide posledný vlak. Do Černobyľu sa nevýletuje. Ťažko povedať, či sa dá naň tešiť. Do Černobyľu sa cestuje zo zvedavosti a často s vedomím, že sa tam tak skoro nevrátiš. Ak vôbec.
Aňa a Vova
“Pravidlá sa ľahšie porušujú skoro ráno,” potmehúdsky zahlási sprievodkyňa Aňa do mikrofónu.
“Ak nemáte nič proti, zmeníme tradičnú trasu a vezmeme to odzadu. Začneme na miestach, kde iné agentúry prehliadku končia,” vysvetľuje nový plán, zatiaľ čo šofér Vova už uháňa von z Kyjeva.
Je 7:30 ráno, v poloprázdnom meste s hustou hmlou vidieť len blikajúce semafory a svetelné reklamy.
Od momentu, kedy sa posadím do minibusu s ďalšími 15 turistami z celého sveta, sa všetko odohrá akosi rýchlo. Takmer dvojhodinová cesta ubehne vďaka (občas silene) vtipným poznámkam Ani o zóne. Tajne dúfam, že celá prehliadka nebude o vtipoch, ako sa turisti zbytočne boja vkročiť do oblasti.
Len aby ste holí neodišli
Dostávame pokyny čo môžeme, čo nesmieme, a hlavne prečo. Pred dvoma týždňami muselo dievča z jednej skupiny nechať na checkpointe nohavice. Namerali jej pri odchode zvýšenú radiáciu po tom, ako sedela na holej zemi, len aby mala krajšiu fotku. Iný chlapec tam nechal z toho istého dôvodu topánky. Náhradné gate ani topánky instagrameri nemali.
Vo vyhriatom aute počúvame stručné info o tom, čo sa v sobotu 26. apríla 1986 stalo.
Prechod cez checkpoint Dytiatky je opakom slovensko-ukrajinskej pozemnej hranice. Rýchly.
Kontrolujú nám pasy a skenujú oficiálne povolenia, ktoré nám Aňa dala v autobuse. Dozimeter na krk, podpis pod prehlásením, že beriem na seba riziko spojené s návštevou. Ešte posledné “utekajte na záchod, lebo najbližšia toaleta bude až na obed”.
Míňame stánok so zmrzlinou a žlto-čiernymi tričkami a magnetkami. Ďalej už len asfaltka a zeleň, cez ktorú sem-tam vidno šedé, rozpadajúce sa bytovky. Sme dnu. V zóne, kde čakáš všetko, len nie ticho. Oficiálny názov: Uzavretá zóna Černobyľskej atómovej elektrárne.
Tisícka denne
V čase, kedy som do Kyjeva cestovala prvýkrát na stáž (2001, 2005), “výlety” do Černobyľu pre zahraničných turistov neexistovali. Popravde, nikoho z nás ani nenapadlo sa tam pozrieť. Naopak. Všetci doma na Slovensku nás strašili, aby sme sa k Černobyľu nepribližovali.
Iróniou je, že dnes je v Kyjeve vyšší stupeň radiácie, než v Černobyle.
Interiér školy a škôlky. Prypjať.
Tzv. “dark tourism” v Černobyle začal v roku 2000, kedy mali vstup povolený len Ukrajinci, v roku 2005 sa zóna otvorila “ľuďom zvonku”. Po HBO seriáli “Černobyľ” sa návštevnosť zvýšila o 40%. Taký je údaj agentúry, s ktorou som sa do Černobyľu vybrala. Slušné. Rovnako ako narastajúci počet agentúr, ktoré výlety organizujú.
Dnes navštívi zónu počas pracovných dní cca 1000 turistov, cez víkend a štátne sviatky aj 1300. Neviem, či to bolo zmenenou trasou, ale prvé dve hodiny sme s našou skupinou v zóne nestretli nikoho. Ani policajnú hliadku, ktorá územie kontroluje.
Keď si ninja, a máš na to 15 minút
Zmena plánu, ako pochopím neskôr, nesúvisí len s tým, aby sme sa vyhli ostatným skupinám, ale hlavne spomínanej kontrole. Aňa berie na seba riziko a púšťa nás do budov, kam sa nesmie. Ak ju chytia na zakázaných miestach, má po licencii. Ona i agentúra.
“Musíte byť ticho, a vo vnútri sa pohybovať ako ninjovia. Máte na to 15 minút. Ak vás zavolám skôr, nech ste okamžite dole pred bránou. A hlavne si ma nefoťte.”
Všetci poslúchame na slovo. Aj Američan a Švéd, ktorí stihli vybehnúť až na strechu. Keď si ninja, chceš to hrať naplno. Podobné 15-minútové “ninja inštrukcie” dostávame ešte niekoľkokrát. Dvakrát nás Aňa stroho zavolá späť.
“Von! Všetci von! Volali mi, že blízko nás je hliadka.” Kto volal, odkiaľ, a čo by sa stalo, ak by nás hliadka našla v bývalom spráchnivetom kine a 12-poschodovej bytovke, sa už nedozviem.
Urob si darček s mojou multimediálnou knihou cestopisov U VÁS ZJEM VŠETKO
Blázni so sklom pod nohami
Nepozerala som si žiadne fotky, videá, ani seriál. Nečítala, aké to bolo pre iných cestovateľov. Povedala som si, že ak to má byť silné, nech je to silné až na mieste. Bolo. Ale úplne inak, než som čakala. O komerčnosti výletov do Černobyľu sa dnes hovorí už toľko, že som si predstavovala, ako si tam v húfoch budeme fotiť bábiky bez oka.
Realita bola taká, že som v objektoch, kde sme mali “ninjovských” 15 minút, bola väčšinu času sama. 15 ľudí z našej skupiny sa rozbehlo na všetky strany. Jediní, kto vždy zaostával a dobehoval do autobusu, bol Poliak v maskáčoch, s teleobjektívom, synom a ja.
Rozloha každého objektu, kam sme vošli, bola enormná. Buď tade doslova pobehuješ s foťákom ako blázon, alebo spomalíš a dávaš si pozor pod nohy. Škrípajúce sklo, čo sa na niektorých miestach zmenilo na drobné kryštáliky, reže uši.
Opustený panelák. Prypjať.
Sloboda pohybu, ktorú nám Aňa dopriala, mi príde šialená. Čakala som, že budeme vždy pod dohľadom. Nie, že sa dostanem do vybrakovaného bytu s rodinnými fotkami a odkazom na dverách: “Toto je byt pani XY, ktorá tu žila. Prosím, zachovajte k nej úctu a nefoťte si objekt.” V kuchyni je dusno od prachu.
Zamrazí ma. Viem, že tam nemám byť. Otáčam sa a kráčam pomaly k schodisku, bez fotenia. Spomeniem si na odpoveď Andreja Bána, keď som sa ho v rozhovore pre Ukrajinský Žurnál pýtala, či sú situácie, ktoré vrámci vnútorných etických hraníc nevyfotí. “Často,” odpovedal. Pochopím to lepšie až po rokoch, na schodoch paneláku v Prypjati.
Sporák ženy v prázdnej kuchyni so zaprášenými oknami, cez ktoré bolo vidieť stromy dorastajúce do výšky domov okolo, nechávam tak, bez fotky. Zabudnúť naň sa ale nedá.
Výlet do Černobyľu
Ktoré časti Černobyľu sa dajú navštíviť?
Zatvor oči. Predstav si Bratislavu, Prahu, Brno, Viedeň, Berlín a Košice dohromady. Alebo takto. Stačí jedna Moskva. Máš? OK. Rozlohou sú všetky mestá v jednom alebo ruská metropola identické s rozlohou černobyľskej zóny. Naraziť na hordy turistov je na tak obrovskej ploche výnimočné. Aj napriek tomu, že ako turista máš vstup povolený len do určitých oblastí.
Tzv. Uzavretá zóna Černobyľu, známa aj ako “zóna” je územie v okruhu 30 km od reaktora 4, kde došlo k výbuchu. 2600 km2.
Oblasť, kde sa odohrala atómová havária, poznáme jednoducho ako Černobyľ, počas prehliadky však navštíviš hlavne opustené mesto Prypjať.
V samotnom Černobyle uvidíš pomník obetiam, neskôr z dostatočnej vzdialenosti aj sarkofág, pod ktorým je 4. reaktor.
Väčšina agentúr ťa vezme aj ku kedysi utajovanej rádiostanici Duga, ktorá bola na mapách označená ako detský tábor. “Tábor” má 500 m na dĺžku, vyše 100 m na výšku, a idú z neho zimomriavky. Riziko, že by ktokoľvek z našej skupiny vyliezol na radar, si na seba Aňa našťastie nevzala.
Interiér kulturáku, Duga, sarkofág reaktora č.4, spomienková ulička dedín, ktoré boli vysídlené.
Čo môžeš od prehliadky čakať?
* Vybavenie povolenia na vstup do zóny
* Doprava Kyjiv-Černobyľ a späť
* Vyráža sa skoro ráno, medzi 7:30-8:00, návrat do Kyjeva okolo 19:00
* Stručný výklad o tom, čo sa v Černobyle stalo, krátke dokumentárne filmy v autobuse
* Prehliadku bývalej škôlky, školy, prvého ukrajinského supermarketu, lunaparku, rádiostanice Duga; ak zvýši čas, tak aj bývalú nemocnicu.
* Opustenú dedinu za Černobyľom (schátralé domy, bývalý kulturák)
* Ak budeš mať šťastie na odvážneho sprievodcu, dostaneš sa aj bytoviek. Po zrútení strechy v jednej zo škôl sú povolenia na vstup do jednotlivých budov prísnejšie. Sprievodcovia však vedia, kam ťa môžu pustiť.
* Obed v spoločnej kantíne so zamestnancami elektrárne. Suroviny sú dovezené z Kyjeva.
Pozri si:
Jej výbornú fotoreportáž obyvateľov, ktorí ostali.
Stojí za prečítanie:
Ako sa dostaneš do Černobyľu a Prypjate?
Iba s agentúrou.
Môžeš byť ten najväčší dobrodruh, ale na vlastnú päsť sa do Černobyľu nedostaneš. Na vstup potrebuješ špeciálne povolenie, a to sa dá (zatiaľ) vybaviť len cez agentúru. Do zóny sa prechádza cez checkpoint, cez ktorý ťa polícia bez povolenia a platného pasu nepustí. Kópia pasu sa neuznáva.
Koľko stojí návšteva Černobyľu?
Väčšina agentúr účtuje za 1-dňový výlet do Černobyľu, Prypjate a jednej z opustených dedín 129 €.
Ja som si objednávala návštevu s 5-dňovým predstihom, za 89 €. Rezervácia návštevy vyžaduje vybavenie povolenia. Vyššia suma znamená expresné vybavenie od povolaných. Preto ak vieš, kedy budeš v Kyjeve, je lepšie si objednať návštevu minimálne tri dni dopredu.
2-dňový výlet s nocľahom v hoteli v Černobyle stojí 279 €.
Pokiaľ sa chceš pozrieť aj dovnútra stanice jedného z reaktorov v rámci 3-5-dňového výletu, je nutné rezervovať si miesto až 14 dní dopredu.
Návšteva sa dá absolvovať s vlastným autom (ale musíš mať oficiálneho sprievodcu a povolenie), nie však na motorke.
Platiť sa dá v eurách, dolároch, hrivnách, alebo mix.
Cesta k Duge, kantína, kontrola radiácie pri vstupe a výstupe.
Zákazy v zóne
Nesmie sa:
- fajčiť
- jesť a piť na otvorenom priestranstve
- sedieť na zemi
- dotýkať kovových predmetov
- položiť tašku alebo iné osobné veci na objekty v zóne
- vynášať “suveníry” zo zóny
- stráviť dlhší čas na trávnatej ploche
- použiť drón
- fotiť checkpoint a robiť panoramatické fotky sarkofágu nad reaktorom #4.
Či by som šla znova? Zatiaľ vravím “nie”. Nebol to výlet. Bol to zážitok, ktorý začal vtipmi v mikrobuse, a skončil tým, že som ešte týždne po tom mala pred očami hrdzavé sporáky, rozbité detské postieľky, pohodené nohavice a trojkolky na schodoch.
To ticho. To ma najviac dojalo. Ticho, do ktorého sa nehodí žiadny zvuk. A ktoré “reže” uši rovnako ako kroky po rozbitom skle v budovách.
Poznámka: mená sprievodkyne a vodiča sú zmenené z dôvodu zachovania ich súkromia. Keďže som sa počas návštevy dostala i do nepovolených miest, meno agentúry nezverejňujem. Ak máš záujem, daj vedieť, meno agentúry ti napíšem. Nie je to tajomstvo.
Technický detail: správne by malo byť v ukrajinčine Čornobyľ. Černobyľ používam v texte preto, lebo je tak viac známy medzi cestovateľmi.
Viac cestovateľských článkov na blogu:
Čo robiť v Odese: meste, kde dva dni nestačia
Robíme dobre, ak chceme, aby sa krajiny nemenili?
Nomádske tradície v Kirgizsku: 9 originálnych zážitkov
Čokoládka s paradoxmi. Vitajte v Singapure.
Leave a Reply