Čokoládka s paradoxmi. Vitajte v Singapure.

Singapur je ako kinderko. Niekto ide len po dokonale vytvarovanej čokoládke, iný sa zas nevie dočkať, až objaví vo vnútri novú, dokonalú zábavku. Ktorá ako každá hračka po čase nudí. Alebo aj nie.

Singapur nie je pre každého. A nebavíme sa tu o rozpočte.
Ak v Singa strávite pár dní, čo ako turistovi bohate stačí, ľahko odídete s predstavou, že ste sa dotkli ázijskej dokonalosti. Lebo Singapur taký na prvý pohľad je.

Iný. Premakane zorganizovaný. Podozrivo bezpečný. Tolerantný.

Až však dojete čokoládu a otvoríte to plastové vajko, čaká vás prekvapenie. A nie jedno.

Zistíte, že nie je každý šťastný, kto je v bezpečí.
Nie všetci sa ľúbia, aj keď žijú na hromádke.
Nie je všetko zakázané, čo nie je dovolené.

Slušne sa tu v tých pravidlách zamotáte.

Zaujímavosti o Singapure alebo čo je vo vajíčku za hračka

Strávila som v Singapure tri týždne na housesittingu. Vďaka nemu a stretnutiam s expatmi a miestnymi som sa mohla dozvedieť a uvidieť veci, o ktorých sa bežne v bedekroch nepíše. Vyberám pár takých, z ktorých som bola celkom paf.

Paranoje z útokov

Z jednej strany Malajzia, z druhej Indonézia. Vediac, že situácia sa u susedov môže zvrtnúť nevedno ako a kedy, plus celkové politické napätie vo svete – Singapur chce byť pripravený.

Začína to metrom
Inštruktážne videá, čo robiť v prípade teroristického útoku. Mňa z toho mierne mrazilo. Aby ste sa cítili ešte bezpečnejšie, v hromadnej doprave vidíte reklamu na mobilnú aplikáciu celoštátneho bezpečnostného programu, kde sa do 20 minút naučíte, čo robiť v prípade útoku.

Zachráni vás “komín”
V roku 1996 vyšlo v Singapure nariadenie, podľa ktorého každá nová budova musí mať protibombový úkryt. Vyzerá ako kumbál v slovenských bytoch. Rozumej, schová sa tu všetko, čo nemáte kam v byte položiť.

Niektorí úkryty využívajú ako “izbu” pre chyžné, čo mi príde šialené, keďže miestnosť nemá žiadne okná a zmestí sa tam maximálne matrac a kabelka upratovačky.

Majiteľka bytu, kde sme robili housesiting, tam mala okrem šijacieho stroja aj tri fľaše ginu. Stav núdze je stav núdze.

V prípade, že sa počas útoku zrúti celá budova, ostane z bytovky len “komín” bunkrov, ktoré majú prežiť útok.

Úkryty sa nachádzajú aj vo verejných priestoroch, metre, na školách. Je ich vyše 550.

Z cesty letisko
Ak uvidíte na povestnej Orchand Road alebo v iných štvrtiach cesty, ktoré vám prídu nádherne široké, aj za tým je bezpečnosť. V prípade núdze sa z ciest stáva štartovacia dráha, ak je letisko plne obsadené.

Vojenská služba do 50-ky

Že chlapi majú v Singapure povinnú vojenskú službu od 18ich rokov na 22 až 24 mesiacov je celkom normálne.

Raritou je, že muži sa musia podrobiť týždňovému až mesačnému tréningu raz do roka do veku 35 rokov. Do 50-ky sú povinní byť kedykoľvek k dispozícii. Po 50-ke, až muža “prepustia” úplne zo služby, dostane hodinky, medailu a diplom.

V minulosti boli zo služby vylúčení Malajzičania. Dnes vláda apeluje na to, aby šli “na vojnu” všetci bez výnimky. Vraj aby v prípade napadnutia krajiny boli všetci schopní bojovať vedľa seba, bez etnických či náboženských konfliktov.

Štrajky pod kontrolou

Na protest si tu nevybehnete kedy sa vám zachce. Ak pracujete vo firme, ktorá má na starosti vodu, elektrinu, plyn, tak to máte zakázané úplne.

Ak nie ste vodár a chcete s niečim nesúhlasiť verejne, musíte svoj zámer ísť na štrajk ohlásiť zamestnávateľovi dva týždne dopredu.

Ten asi počíta s tým, že vás to dovtedy prejde.

Žobrať len s licenciou

Len tak si pýtať peniaze na ulici alebo hrať na harmonike je v Singapure nelegálne. Ak si chcete zarobiť napríklad tým, že budete predávať papierové vreckovky, musíte mať na to licenciu.

Tá stojí $120 na rok. Ak vás chytia a nemáte ju, dostanete napomenutie. Ak sa to stane viackrát, hrozí vám väzenie.

Singapur je známy “raj” pre žobrákov hlavne počas Ramadánu. Vtedy totiž veriaci musia povinne dať chudobnému almužnu. Do krajiny počas sviatku prichádzajú žobrať ľudia z Indie, Pakistánu a Malajzie. Bez licencie. Lebo tú môže dostať len miestny.

Zahraniční žobráci riskujú, že ich vyhostia ak ich chytia bez papierov, ale evidentne im to stojí za to. V Singapure vraj vyzbierate za predaj vreckoviek aj $100-200 za pár hodín. Vreckovky sa chodia predávať hlavne do tzv. hawker centier s jedlom, kde nie sú na stoloch žiadne servítky.

Kradol si? Hanba ti!

Najprv vás budú varovať. Často a vtipne. Pri vstupe do nákupných centier čaká papierový policajt. V obchodoch, kde sa kradlo, nájdete fotky zo zatknutia zlodejov, na uliciach vidíte štatistiky, koľkokrát sa kradlo v susedstve.

Alebo oznam, že sa niekde odohralo päť pokusov o krádež bicykla. Za minulý rok vraj polícia v Singapure nemusela zasahovať vyše 130 dní za sebou. Všetci poslúchajú.

Pýtala som sa pár známych, ktorí v Singa žijú dlhšie alebo sa tu narodili, čo hovoria na pocit bezpečia v krajine. Dostala som sedem na sebe nezávislých odpovedí, že je fajn ísť po ulici v noci bez strachu, ale že je tej bezpečnosti až príliš. Pocitovo.

Bridgitte, ktorá žije v meste takmer tri roky, to vystihla veľmi dobre: “Občas si človek musí urobiť výlet niekam do juhovýchodnej Ázie aby sa vrátil do reality.” Miestny Hai bezpečnosť vo vlastnej krajine so smiechom okomentoval: “Príliš. Príliš bezpečné to tu máme…”

Prostitúcia je legálna. Len nie na ulici

Takto. Žena, ktorá poskytuje v Singapure zákazníkom svoje služby v bordeloch, masážnych podnikoch a podobne je v pohode. Ale ak vyjde do ulíc a začne sa ponúkať, to už v poriadku nie je.

Ak vás s ňou nedajbože chytia na ulici, hrozí vám pokuta $2000 alebo šesť mesiacov väzenia. Protizákonné je aj bordel vlastniť alebo mať príjem zo sprostredkovania služieb. Áno, je to zamotané. Oficiálne sa tu však prostitúcia toleruje, ak je pod kontrolou a dievčatá chodia na pravidelné zdravotné prehliadky.

Rovnocenný odtiaľ-potiaľ

Ak poznáte históriu Singapuru, viete, že všetky tri národnosti, ktoré dnes tvoria gró krajiny, tam neboli od nepamäte. Niekto prišiel prvý a niekto neskôr. Ako lacná pracovná sila.

Hovorím o Indoch bez vzdelania, ktorí migrovali do Singapuru za prácou a žili v horibilných podmienkach. Ak ste videli nejakú reportáž o podmienkach, v akých žijú ukrajinskí alebo vietnamskí robotníci v Prahe, Singapur bol o niečo drsnejší.

Spočiatku som žasla, ako si tu všetci dobre nažívajú. Číňania, Malajzijčania, Indovia sú na prvý pohľad veľkí kámoši. Potom ale stretnete pár Indov, ktorých v škole buzerovali a bublina dokonalých vzťahov spľasne.

Nenápadné rozbroje medzi národnosťami sa dejú aj na oficiálnej úrovni. Roky rokúce boli verejné oznamy a navigačné tabule v štyroch oficiálnych jazykoch: čínštine, malajčine, tamilčine, plus angličtina. V roku 2007 sa vláda rozhodla, že tamilčinu začne nahrádzať japončinou kvôli zvýšenému počtu turistov z krajiny.

Indovia vraj aj tak ovládajú angličtinu, keďže je to ich druhý oficiálny jazyk v domovine.

Tehotné nech si to rozmyslia

Slobodné mamičky to v Singapure nemajú ružové. Ani ich potomkovia. Dieťa nevydatej ženy sa považuje za nelegitímne. Ak slobodná matka (alebo s novým partnerom, ktorý nie je otcom dieťaťa) chce, aby jej dieťa malo rovnaký status a práva ako dieťa “normálnych” rodičov, musí si svoje vlastné dieťa… adoptovať. Za $3000, ktoré dá za právnika.

Fráza “mať na dieťa” tu nadobúda iný rozmer.

Navyše, ak ste slobodná matka a máte pod 35, nemáte právo na kúpu panelákového bytu, tzv. public housing. Jedine ak podáte žiadosť na súd a budete mať veľké šťastie, že vám ju schvália.

Nemáš frajera? Nájdeme ti

Singapur je asi jedinou krajinou vo svete, kde urobia všetko pre to, aby ste na Valentína neboli sami. Viem, aj rodiny na Slovensku majú podobné strachy.

Ale u nás zatiaľ nikto nevymyslel špeciálny program, v rámci ktorého vás pozýva vláda na nimi organizované akcie, kde by ste mohli stretnúť toho pravého. Ba čo. Budú vám posielať mesačne pozvánky e-mailom dovtedy, kým si oficiálne niekoho nevezmete. Až potom budete vyradení z databázy. To, že princ či princezná nebude z organizovanej párty, nevadí. Hlavne, že už nie ste single.

A akú hračku ste si našli v Singa-kinder vy?