Maruška a Aďo: prešovsko – trenčianske duo skoro cestovateľov a prieskumníkov bočných, často slepých uličiek.
Články z ciest Marušky a Aďa si môžeš prečítať na ich blogu MARUSHKA.SK, pozri si ich videá z ciest na YouTube, sleduj ich aj na Facebook stránke alebo Instagrame, kde postujú aktuálne foto z ich života na Slovensku.
Ako ste sa vy dvaja našli?
Maruška: Malým zázrakom. Čím viac plynie čas, tým viac si to myslím. Vážne! No proste megarande dvadsiatehotretieho storočia. Fakt, minimálne! Internet plus sny plus inzerát = letenka smer Bangkok. Potom už len konzervatívna klasika. Dobývanie a dobývanie. No a keď k tomu pridáš stratenú pláž, svetielkujúci planktón, oheň a hviezdy, tak nájdeš spriaznenú dušu veľmi rýchlo. O to hrejivejšie je, že nás baví sa nachádzať ešte stále, každé ráno, kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok. Aj keď občas vyšilujem, však ?
Aďo: Občas. (smiech)
Cestou na internet do Kargilu. Ladakh, India
Čo ste robili pred cestou?
Maruška: Hmm, pred ktorou ? Myslíš všeobecne než sme sa spoznali? Ja som sa už trochu poflakovala ako dobrovoľník. No úplne pred celou touto etapou som pracovala posledných sedem rokov v obchode. Klasika. Kostýmčeky, porady, obchodné stretnutia, rokovania, podmienky, zmluvy, spätné bonusy, výkony. Až kým som neprišla na to, že moje sny sú úplne, ale úplne ďaleko od toho čo žijem. Pripadalo mi to zrazu také márne a nezmyselné. Na zlom už potom stačil len Alchymista od Coehla a In to the wild so Supertrampom a hneď bol môj byt zamknutý a batoh zbalený.
Aďo: Ja som to mal až na odtiene podobné len šmrncnuté kancelárskou prácou. Som aktívny človek čo sa vždy túži pozrieť za kopec. V určitom období som pochopil, že už nie je na čo čakať a aj keď som to vtedy absolútne netušil tak načasovanie bolo úplne dokonalé.
Nad kráľovským mestom. Leh, India
Čo robíte ako prvé, keď prídete do novej krajiny?
Aďo: Pobozkáme letiskovú dráhu a kukáme jak puci, lebo si nikdy dopredu nič nenaštudujeme a nepripravíme! Samozrejme, trochu záleží od toho za akým účelom tam sme, ale väčšinou je to tak.
Maruška: Myslím, že nebudeme originálni. Základ je bankomat s miestnou menou čo riešime často už na letisku. Hneď potom sa snažíme od prvého domáceho nadrviť aspoň „dobrý deň“ a „ďakujem“ potom lokálnym busom do víru veľkomesta hľadať nocľah, pretože dopredu naozaj nikdy nič neriešime. Maximálne tak oblasť v ktorej je ubytovanie „backpack friendly“. To tiež nie je vždy najmúdrejšie. Pamätáš ako si sa stratil v Saigone ?
Aďo: Myslíš to, ako som odišiel v tričku a šortkách pozrieť ubytko iba „tuto za roh“, tam sa okamžite stratil a vrátil o tri hodiny premoknutý? Pamätám.
Západ slnka nad gompou. Leh, India
Kde všade ste robili dobrovoľníkov a s čím presne ste pomáhali?
Maruška: Ja som bola ako dobrovoľníčka na Sicílii, potom sme boli spolu v Ladakhu. Pracovali sme aj skoro štvrťroka vo Vietname a tak v Kambodži. Oblasť rôzna. Od pomoci s propagáciou miestnym nadáciám fotografickou činnosťou, cez prácu v hosteli až po maskérske workshopy. Dokonca sme vo svadobnej agentúre aranžovali kvetinové oltáre, vymýšľali nové set-upy na sezónu, fotili detské stany pod ktoré nám raz vliezol ten najjedovatejší had akého je možné vo Vietname nájsť a tak rôzne… a aj klasicky učili v škole angličtinu a bláznili sa s deckami.
Cenná skúsenosť. Dobrovoľníctvo v SPDS. Mulbekh, India
Čo hovoríte na to, že sa za dobrovoľníctvo vo svete na mnohých miestach platí?
Maruška: Ťažká otázka. Záleží za čo človek platí, za akých podmienok a na aký projekt ide. Skúsenosti ma naučili, že by som už žiadnej organizácii nikdy dopredu nezaplatila. Je potrebné zistiť o aký projekt ide, potom sa ísť reálne pozrieť na dané miesto, zblížiť sa aspoň pocitovo s domácimi, prostredím a až tak sa rozhodnúť či tomu veríš.
Chápem, že je peňažná forma podpory pre organizácie potrebná no funkčných projektov je už dnes tak málo ako šafranu. Ak sa chce človek vyhnúť sklamaniu a nekúpiť si len akože „dobrý“ skutok, treba tomu naozaj venovať dostatok energie, času a úsilia či to je naozaj potrebné a nie koniec koncov deštruktívne. Ale to by bolo nadlho… Skrátka vidieť a tak zistiť či tomu naozaj verím. Potom nemáme problém zaplatiť za dobrovoľníctvo, reálne náklady aké so mnou majú, no vždy v tom najprv treba objaviť zmysel.
U domácich. Krásny stred ničoho. Kesar, India
Ladakh vo vašej videoprezentácii vyzerá veľmi čisto, tak nepoškvrnene od masového turizmu. Bolo to tak aj v reáli?
Maruška: Čo ti poviem Ivka, photoshop je mocný pán (smiech). Ale nie, Ladakh je krásny, stále nepoškvrnený a ostal hlboko zapísaný v našich srdciach. No všetko sa mení a tak ako všade aj tam musíš tie čisté miesta viac a viac hľadať. V „Osamelej planéte“ či na nete nie sú a väčšinou k nim nevedú ani cesty. Aj preto sa radi presúvame hlavne vlastnou dopravou.
Aďo: Amen.
(nezabudni si pozrieť toto fascinujúce videjko urobené z fotiek: Ladakh – zem stratená v čase)
Na hraniciach s Pakistanom. Ladakh, India
Ako cestovať ako pár a „nezabiť sa“?
Maruška: Jednoduché. Byť skrátka naozaj pár a dobrý tím, mať k tomu jedného Andreja a všetko ide samo! (smiech). Ale nie, také nebíčko to u nás nie je a občas sa dokonca zablýska. Z mnohých príčin. Myslím však, že je to o tolerancii, láske a vôli to prekonať. Ak jeden nevládze tak druhý ťahá a naopak. Vo všetkom. No a ten pre mňa najväčší kľúč je nebrať sa príliš vážne. Ak prehrmí búrka tak nesmie byť príliš dlho dusno. Treba vedieť prijať ospravedlnenie a vedieť povedať obyčajné „prepáč, blbnem“.
Aďo: Áno, potom ide spolu prežiť aj pol roka v Indii. Takmer.
Na motorke cez rozpálenú thársku púšť. Piknik. Rajastan, India
Väčšina cestovateľov ochká a achká z Bali, vy ste boli rozčarovaní. Prečo?
Maruška: Bali bolo veľké sklamanie. Ale pozitívne bolo, že som si prvýkrát uvedomila prečo vlastne cestujem. Mňa vlastne baví objavovať neobjavené a posúvať si vnútorné hranice. Skučať a občas si fúkať rany lebo potom viac cítim, že žijem. Čo proste z môjho pohľadu v krajine zničenej turizmom úplne nejde. Bali je pre mňa také ázijské Chorvátsko. Postráda autenticitu. Úprimne a pravdivo ukazuje čo vie intenzívny turizmus s krajinou urobiť. O to zodpovednejšie sa teraz snažím k môjmu chovaniu na cestách pristupovať. Nie len ja si pri cestovaní z danej krajiny kúsok v srdci odnesiem. Funguje to obojsmerne.
Za každým krokom a činom po nás ostávajú stopy v piesku ktoré to nesú ďalej. A tak chvála Bali, ďakujem. No už by som tam nešla.
(Aďove postrehy o Bali si môžeš prečítať v tomto článku)
Indická pohostinnosť. Maruška “opravuje” defekt. Rajastan, India
Dnes je v juhovýchodnej Ázii (ale aj v Európe nakoniec) bežné, že turista zaplatí za službu (transport, jedlo, pamiatky) viac ako miestni. Stretli ste sa s tým? Čo s tým robíte?
Maruška: Stretli. To je inak pekné pokračovanie o Bali. Ak je to o pár percent viac tak to v turistických oblastiach neriešime no samozrejme – aj preto sa nám páči mimo nich. Čím ďalej od vykričaného miesta tým sú ľudia viac lokálnejší. A aj ceny. No ak je to päť násobne vyššia cena oproti lokálnej tak Hastala Vista! Rozprávka presne o Bali a o mojom osobnom ponaučení. Každým činom učíme nie len seba, ale aj ostatných. Viem, že veľa dovolenkárov mávne rukou a povie si „Ale veď som tu len raz“ alebo „šáaak si užijem“. No presne z týchto krokov vzniká nové Bali kdekoľvek na svete.
Presne preto sme ako turisti nevideli Angkor Wat, Borobudur a všecky toté prefláknuté veci. Lebo šak vychovávame….hm, teda hlavne seba.
Goa. Kokosová brigáda. Canacona, India
Strávili ste v Indii vyše 5 mesiacov, z toho ste prešli na vlastných motorkách 8036 km!!! Niekomu v krajine stačí pár týždňov a uteká, niekto sa do Indie zamiluje a vracia sa tam. Ako ste to mali vy? Čo má v sebe India, že ste tam ostali tak relatívne dlho?
Aďo: India je intenzívna. Tá naša ležala na glóbuse takmer celá mimo komfortnej zóny. Krajina, kde sa môže stať kedykoľvek úplne čokoľvek.
Maruška: Áno. Ide tam zažiť život vo svojej jednoduchosti, primitívnosti a úprimnosti. Človek si často musí posunúť hranice do dimenzií o ktorých ani nevedel a tak rásť a posúvať sa. India je super !
Po pol roku v Indii. No Comment. Mumbai, India
Dali ste cestu na motorke v Indii, Vietname a Kambodži. Aké je to objavovať svet okolo z dvoch kolies?
Maruška: Na dvoch kolesách sme prešli aj 3 ostrovy Indonézie, trochu Thajska a nejaké pokusy boli už v Nepále. Ja by som už inak snáď ani nešla. Nie len preto, že offroad milujem, ale je to zase v tom balíku spoznávania. Na dvoch kolesách sa vieš dostať tam kam sa väčšina turistov nepozrie ani na lokálnych busoch. Kde neexistujú požičovne skútrov, kde bielych málokedy videli a kde sa zvedavosť spája ruka v ruke s oboch strán. A nie len kvôli peniazom.
Aďo: Krajina bez hostelov a reštaurácií ktorú túžime spoznať!
(prečítaj si Maruškin a Aďov článok s praktickými info o tom, ako si kúpiť motorku v Indii)
Ospalý Vashisht, India
Čo bola najväčšia výzva pri cestovaní na motorke?
Maruška: Myslíš okrem toho, že sme s tým nemali žiadne skúsenosti a nikdy sme nevlastnili žiadnu motorku? (smiech)
Aďo: Presne tak, neboli sme úplne Hells Angels no postupne rastieme! Museli sme. Naučili sme sa jazdiť, opravovať to, zápasiť s ranným viazaním a mapami ktoré nikdy poriadne nesedeli. Priznám sa, že nás to občas dávalo do kolien. Hlavne ak sa vyskytol mechanický problém, stmievalo sa, my v strede ničoho a k tomu začalo pršať . To boli najveselšie dni!
Maruška: Áno, presne v týchto labužníckych situáciách som skúšala miestny tabak.
Na návšteve u Sikkhov. Amritsar, India
Kde ste sa cítili vo svete najviac „doma“, a odkiaľ ste chceli utekať?
Maruška: U mňa je toto úplne jasné. Najviac som chcela utekať z Indonézie a najviac doma bolo v Indii a Kambodži. Tam sa chcem raz určite vrátiť!
Aďo: Mne sa páčilo aj v Nórsku či Turecku.
Panenské cesty na severe Indie. Ladakh, India
Vrátili ste sa zo sveta a momentálne ste v Trenčíne. Ako sa vám vracalo domov? Vnímate Slovensko inak?
Maruška: Ešte stále nám to úplne nedochádza. Teda mne určite nie. Mám však oproti Andrejovi veľkú výhodu aj nevýhodu. Keďže nie som odtiaľ tak sa cítim ešte stále na cestách. Stále musím hľadať pekáreň a cestu domov. Prvé dni však boli naozaj tragické. Snáď niečo ako popôrodná depresia ktorú som nikdy nemala. Ale vážne. Áno, Slovensko vnímame inak. Trochu nám tu chýba úsmev, ochota a chuť baviť sa navzájom. To je vec, čo ti dá po papuli hneď ako vystúpiš z lietadla a následne sa už s tým človek len márne snaží zápasiť. Teraz však ešte stále čerpám z toho, že sa proste okolo seba len nepríčetne usmievam a mnoho ľudí tak nechtiac uvediem do rozpakov či sa nepoznáme. Preto mi už mnoho Trenčanov zdraví, a ja si tak budujem fejkovú komunitu priateľov.
Aďo: Áno. To naozaj robí. Usmieva sa bez príčiny na ľudí, čo sa u nás nenosí. My sme predsa tak profesionálne nasrdení!
Krysý chrám Karni Mata. Deshnoke, India
Kebyže dnes niekto zazvoní pri dverách a daruje vám „super power“ podľa vášho výberu. Čo by to bolo a prečo?
Maruška: Joj, ja by som chcela lietať! Vidieť svoju malosť, pozrieť za horizont a veľké diaľky. Viac si uvedomiť aké je všetko pominuteľné, márnivé. To by som si chcela pripomínať každodenným preletom nad našou planétou. A nie, nefetujem.
Aďo: Ja by som chcel naťahovať čas a mať tak denne viac ako 24 hodín. A hneď potom vedieť lietať, aby som mohol Marušku bezpečne zvesiť z orbitu!
Šťastné cesty!
Čaute z Mt. Abu. Abu Road, India
Baví ťa cestovanie alebo si už vo svete a máš nejaké otázky, pochybnosti, alebo chuť poradiť ostatným? Pridaj sa k cestovania chtivým v tomto diskusnom fóre na Facebooku.
Leave a Reply