“Helooou, wér ár jú from?”, “Woc jór nejm?”, “Wér ár jú going?”

Bežné otázky miestnych, keď zbadajú cudzinca. Taktiež jeden z najjednoduchších spôsobov, ako nadviazať kontakt. Most, ktorým buďto prebehneme, slušne odpovieme o ideme si svojou cestou, alebo si necháme čas, zastavíme sa, rozhliadneme sa okolo a opätujeme im ich zvedavosť a začneme sa pýtať aj my.

Ešte pred pár rokmi som si veľmi nespájala miestnych s cestovaním. Prišli mi ako prirodzená súčasť návštevy nových miest. Exotika výrazov, správania a zvykov mi prišli ako “normálka”. Niečo, k čomu som si veľmi nevytvárala žiadny vzťah, lebo som mala pocit, že som len na návšteve, kde je slušné len pozorovať svet okolo.

Celé sa to zlomilo, keď som pomáhala neziskovke Bring The Elephant Home v Thajsku a o mesiac na to stretla malú Diane na Filipínach. Vtedy mi to došlo. A hanbila som sa ako pes. Za to, že som si ľudí, ktorí v podstate robia skúsenosť na cestách autentickou, veľmi nevšímala.

Tí z vás, ktorí cestujete dlhšie, ste to možno zažili. Moment, kedy vám dôjde, že cestovanie ani náhodou nie je len o nás a našich zážitkoch, selfíčkach a instagramoch. Tak, ako berieme za samozrejmosť to, že nás miestni nakŕmia (za pár centov), ubytujú (za čo najlacnejšie ceny) a odvezú z letiska do hotela za bagateľ, by malo byť samozrejmosťou aj to, že sa my, “tí zo západu”, budeme zaujímať o to, ako pomôcť tam, kde je treba. Ako venovať svoj čas tým, ktorí sa nemajú na koho obrátiť.

Oslovila som 15 slovenských a českých blogerov, cestovateľov a dobré duše, ktorí sú všímaví a vedia, že ten, kto má viac, môže aj viac prispieť. Akokoľvek.

15 príbehov, 15 skutkov, 15 šťastnejších detí, rodín a komunít.

Je to len zlomok toho, čo všetko robia väčšie neziskovky, nezávislí cestovatelia, čo možno robíš aj ty… Ak máš skúsenosť s pomocou miestnym, podeľ sa o ňu s nami v komentároch. Ak nemáš a chcel-a by si pomôcť pri najbližšej ceste do zahraničia, verím, že sa necháš inšpirovať týmto článkom. Lebo fakt je z čoho vyberať.

LUKÁŠ ČECH: Veľká vízia, malé nároky – pomôž miestnym, staň sa súčasťou ich premeny

Počas mojej cesty naprieč Indiou na motorke som si hľadal aj možnosti dobrovoľníčenia. Či už v záchranných centrách pre zvieratá, alebo na iných projektoch. Cez workaway.info som si našiel Hasmukha Sapnawalu a jeho projekt Sapna Ranch. Je to chlapík, ktorý zanechal skvelú kariéru v Mumbai, zobral všetky úspory, kúpil pozemok uprostred ničoho na vidieku a buduje tam Ekologické alternatívne vzdelávacie centrum pre deti.

Robilo sa všetko – stavebné práce, starostlivosť o jeho eko banánovú plantáž, jeho psíkov zachránených z útulku, vzdelávanie ľudí, ktorí prišli na návštevu. Okrem obohacujúcej práce a nových poznatkov z eko-konštrukcie ma zároveň obohatil veľmi pokojným a vyváženým prístupom k životu. Môj čas s ním bol ako čas meditácie. Zároveň som sa ocitol na vidieku, kde som bol jediný nie-Ind a cudzinec, nakupovali sme spolu na trhoch, spoznal som miestnych ľudí a ich životy.

dobrovoľníctvo vo sveteJeho víziou je postaviť viaceré geodetické kopuly, ktoré budú slúžiť ako osobitné vzdelávacie moduly. Každá bude deti učiť niečo iné – ekonómiu, matematiku, prírodné vedy, praktické zručnosti. A to všetko nie cez knihy, ale v praxi. Takže deti budú mať na starosť fungovanie ich časti / budovy.

Budú to udržiavať, starať sa o jedlo, budú mať vlastnú menu a vymieňať si produkty za iné veci s deťmi z iných častí.
Všetko to bude ekologicky ladené – solárne panely, klíma cez podzemné tunely, recyklovaná dažďová voda a veľa ďalšieho.

Ako na to?
Stačí vyhľadávať cez Google alebo portály ako workaway.info. Možností je vo svete veľa – stačí si nájsť projekt, ktorý ťa zaujme, napísať im, vyhrnúť si rukávy a zamakať. Výsledok je krásny pocit na konci každého dňa, aj keď to je zväčša ťažká práca, no stojí za to. Staneš sa takto súčasťou zmeny komunity a takto aj dnešného a zajtrajšieho sveta.

Lukáš Čech

Od roku 2012 žije slobodne, pracuje sám pre seba, objavuje svet a snaží sa žiť plnohodnotnejší život podľa svojich vlastných hodnôt. Viac na www.posveteposvojom., www.veganstvo.org, www.lacnatvorbawebstranok.com. 

HONZA VACEK: Ekoturismus v severním Laosu

Se zvláštním způsobem pomoci jsme se setkali v chráněné oblasti Nam Ha v severním Laosu. Na jedné straně nádherná netknutá příroda plná chráněných živočichů. Na straně druhé, jedna z nejchudčích oblastí jihovýchodní Asie. Součást takzvaného „Zlatého trojúhelníku“, jednoho znejvětších producentů heroinu na světě. Nejsou zde jen překupníci drog, ale i pytláci.

Chráněné zvíře stojí na černém trhu v Číně stejně jako roční plat místního farmáře. Vláda se s pytláky pere nápaditým způsobem. To oni znají místní přírodu nejlépe a stezky kde nejsou nášlapné miny z války ve Vietnamu. Agentury, které zprostředkovávají treky pro turisty, zaměstnávají mnoho bývalých pytláků jako průvodce. Ti dostanou za provádění stejné peníze jako za pytlačení (pokud by vůbec něco upytlačili) a je to legální výdělek.

dobrovoľníctvo vo sveteAgentura finance rozděluje i do údržby oblasti, místním kmenům a etnickým komunitám. Na jejich webu lze dokonce najít konkrétní procenta. Pomohli jsme tak nejen průvodci najít legální obživu, které je nedostatek, ale i třeba na stavbu školy ve vesnici etnického kmene a zdravotnický materiál. Kromě toho jsme si tam koupili od místních žen krásné náramky.

Věřím, že když pomáhám druhým, tak se mi dobro postupně vrací v lidech, kteří pomáhají mě. A na cestách potřebuji pomoct celkem často. A předsudky? Hned na začátku naší cesty jihovýchodní Asií, nám po hodině čekání uprostřed noci na neexistující autobus, pomohla bezdomovkyně najít správnou cestu a zastávku.

Jak na to?
Pokud máte rádi trekking a trochu dobrodružství. Je tohle určitě zážitek pro vás. Vstupem do chráněné oblasti je město Luang Namtha, kde najdete i několik agentur. Jediné co potřebujete je trochu zodpovědný výběr mezi nimi. Ty hodně levné do programu nepatří, i když se tak tváří. Doporučuji zavedené dražší agentury, které jsou ověřené. Například Green Discovery Laos, která pořádá i další aktivity po celém Laosu.

Honza Vacek

Vyhledává dobrodružství a alternativní způsoby cestování.
Více informací a jeho práci najdete na www.vacekh.com.

MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ: Budúcnosť pre HIV pozitívne deti

Toľko smiechu na dvore! Deti sú veselé, hravé, aktívne. Hráme sa celý deň. Tie najjednoduchšie hry, keď hádžete na zem plastové zvieratká a snažíte sa ich nasmerovať do oblasti dlaždice štvorcového tvaru. Alebo pexeso. Nepovedali by ste, že sú HIV pozitívne. Od zdravých detí niektorých odlišujú škvrny či pupáky na pokožke, inak nič.

Keď som do sirotinca pre HIV pozitívne deti House of Family prišla prvý raz v roku 2009, netušila som o ich chorobe skoro nič. Iba to, že je smrteľná. A ešte to, že v Kambodži spôsobila, že podobných detí bez rodičov sú tisíce. House of Family spravuje slovenská Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Deti tu majú domov – bohaté a zdravé jedlo, strechu nad hlavou, dvor na hranie, lásku pracovníkov, bezpečie, chodia do školy.

dobrovoľníctvo vo sveteTých starších tiež pripravujú na život za dverami domova. Žijú v zdieľaných bytoch, kde sa učia sami si organizovať život, prebrať zodpovednosť za všetko od varenia až po randenie, čo je v prípade HIV pozitívnych dospelých výzva. Po jednom dni v domove v roku 2009 som sa rozhodla šetriť jednému z chlapcov na budúcnosť, ktorá ho čaká, keď z domova odíde. Odvtedy som bola v Kambodži ešte dvakrát. S deťmi som strávila celé hodiny – hrami či výletovaním, aj preto, aby som o ich neľahkých osudoch mohla napísať. A preto, aby som videla, že tento projekt je jedným z tých rozvojových, ktoré fungujú.

Ako na to?
Do House of Family môžete prísť kedykoľvek, ak máte chuť stráviť čas s deťmi. Ak chcete v detskom domove dobrovoľníčiť, vedzte, že Dvojfarebný svet z času na čas vysiela dobrovoľníkov na niekoľko mesiacov. Sledujte stránku. Ak chcete podporiť budúcnosť sirôt z House of Family, pozrite sa na túto stránku Dvojfarebného sveta.

V Kambodži je veľa sirotincov, nie všetky pracujú v prospech detí. Osobne podporujem projekty, ktoré som navštívila a tak viem, že fungujú. Prípadne tie, ktoré navštívili ľudia, ktorých úsudku dôverujem.

Magdaléna Vaculčiaková

Od januára 2015 žije na ceste. Prevažne z rozvojových krajín píše o ľudských právach, globálnych témach a rozvojovej spolupráci. Aktuálne spoznáva Južnú Ameriku. Blogy o jej potulkách a články nájdete na www.magdalenavaculciakova.com.

PETER HOFEREK: Aj cestovateľ môže byť užitočný

Na cestách po svete som denne stretával milých a nápomocných ľudí najmä vďaka tomu, že som cestoval stopom. Nechcel som však pomoc len prijímať, ale aj ja som chcel byť pre nich prínosom. Najviac sa mi do pamäti vryl deň, keď som spolu so svojou priateľkou sadil ryžu na Filipínach.

Prechádzali sme sa mestečkom Bontoc na filipínskom ostrove Luzon a zbadali sme niekoľko rodín pracujúcich na ryžových políčkach. Prvé dve rodiny nás síce odbyli, no tretia súhlasila a tak sme sa postavili na zatopené políčko, dostali školenie napriek jazykovej bariére a pustili sa do roboty.

Našou úlohou bolo zapichovať mladé rastlinky v 10 centimetrových vzdialenostiach do bahnitej pôdy stojac v asi 20 centimetrovej vode. Horúce slnko hrialo naše ohnuté chrbty a naša rýchlosť sadenia postupne stúpala. Aby sme sa vyrovnali rýchlosti, akou sadili miestne ženy, museli by sme ešte pár rokov trénovať.

dobrovoľníctvo vo sveteTúto náročnú prácu sme vykonávali až do zotmenia a hoci nás ešte niekoľko dní boleli chrbty, tešilo nás, že sme mohli pomôcť a že sme sa niečo nové naučili. Teraz si už vieme tú ryžu oveľa viac vážiť a čudujeme sa prečo je tak lacná. Presne takéto milé zážitky s miestnymi ľuďmi sú to, čo ma na cestovaní baví najviac.

Ako pokračovalo naše dobrodružstvo na ryžových poliach sa dočítate v tomto článku.

Ako na to?
Možností, ako byť užitočný počas cestovania sú nespočetné, stačí cestovať s otvorenými očami a s úsmevom.

Peter Hoferek

Počas svojich ciest sa viac ako na atrakcie zameriava na spoznávanie života v rôznych oblastiach sveta. Precestoval vyše 50 krajín, prevažne stopom. Svoje cestovateľské know-how spísal do knižky Okolo sveta s palcom hore, ktorá by nemala chýbať v knižnici žiadneho dobrodruha. Bloguje na www.hogy.sk.

ANDREA STÁRKOVÁ: Zamilovaná do Lomboku

Před sedmi lety jsem se vypravila jako turista do Indonésie. Oslovil mě ostrov Lombok a to tak hodně, že jsem si umínila se tam znovu vrátit. Shodou okolností jsem narazila na českou dobrovolnickou organizaci, která na Lomboku působí, a tak nebylo nic jednoduššího, než se přihlásit jako dobrovolník. Od té doby jsem každou zimu trávila na Lomboku jako dobrovolný učitel ve škole a sbírala zkušenosti.

Postupem času jsem zjistila, že chci jít svou cestou a v současné době provozuji vlastní dobročinnou organizaci na pomoc dětem z Lomboku. Naše nadace podporuje jednu malou školu na jihu ostrova, konkrétně výukou angličtiny, výstavbou dalších tříd pro výuku, materiálně (nákup učebnic a pomůcek) a hlavně, což se mi zdá jako určující, já osobně se snažím s dětmi trávit i volný čas. Organizujeme kurzy plavání, odpolední výuku angličtiny pro talentované děti, jezdíme na výlety a podobně.

dobrovoľníctvo vo svete

Nadaci dlouhodobě podporuje CK Go2, lombocká ekoaktivistka Aisyah Odist, spolupracujeme také s LEIC (Lombok Eco International Connection). Naším cílem je podpořit v dětech touhu po vzdělání a alespoň některým z nich umožnit pokračování studia na vyšším stupni. Málokterá ze zdejších chudých rodin si totiž může dovolit platit studium svých dětí, takže většina místních končí své vzdělání po šesti letech základní školy. A proč tohle všechno dělám? Mám tu možnost někomu pomoct, tak proč ne.

Jak na to?
Já osobně doporučuji každému, komu hlodá v hlavě myšlenka na dobrovolnické angažmá, hledat mezi fungujícími organizacemi, ptát se, pátrat po referencích ostatních dobrovolníků a najít si takovou organizaci, která svým zacílením vyhovuje. Projektů je hodně, ne každý funguje na jedničku, ale je potřeba zkoušet.

 Pokud máte touhu cestovat, spojení s dobrovolnickou prací je téměř ideální. Zastavit se někde na pár měsíců a ponořit se hlouběji mezi místní, to vám většinou rozkryje obzory a získáte mnohem hlubší zážitky než při neustálém přemisťování a lovení nejlepších záběrů.

A pokud vám žádná taková myšlenka v hlavě neleží, zkuste se prostě jen sebrat a vyrazit do světa. Cestování vám stoprocentně otevře oči a dodá inspiraci, možná i smysl vašemu dalšímu životu.

Andrea Stárková

Pracuje jako lektorka ekologických výchovných programů ve Středisku ekologické výchovy Český ráj. Její práce obnáší kontakt s dětmi, pracuje i s veřejností. Posledních sedm let odlétá strávit zimu na Lombok, kde se věnuje dobrovolnické práci ve škole a účastní se projektů na pomoc místním dětem a přírodě.

ZUZANA REMIŠOVÁ: Tlač rodinných fotografií a portrétov na cestách

Sme Hacka a Remčo, a cestovanie sa stalo prirodzenou súčasťou nášho spoločného života. Začalo to nenápadne počas vysokej školy, cez skúškové obdobie bolo cestovanie značne lákavejšou alternatívou ako sedieť nad skriptami. Štyria aj piati sme sa vedeli natlačiť do malého auta, spávali sme po kempoch, pokrčení v aute, aj na divoko v prírode.

Tento spôsob cestovania sme si zamilovali. Keď si Remčo pred siedmymi rokmi splnil detský sen a zaobstaral cez e-bay Ford Bronco, bolo len otázkou času, kedy sa vydáme do vzdialenejších kútov sveta. Prvú veľkú expedíciu sme absolvovali v roku 2014. Počas piatich mesiacov sme prešli 10 krajín Strednej Ázie a najazdili vyše 25 000 km.

Náš itinerár zapĺňali miesta, takmer odrezané od sveta, ktoré nie sú skazené materializmom a prioritou rodín je zabezpečiť jedlo. Práve do týchto končín sme viezli igelitku plnú plyšových zvieratiek, pasteliek a iných drobností pre deti. Vidieť tú bezprostrednú a úprimnú radosť, hoci aj z farebného balóna, bolo na nezaplatenie. Ale ako spraviť radosť rodičom? Myšlienku nám vnukol jeden cestovateľ a bolo to perfektné.

Do auta sme zbalili malú prenosnú tlačiareň (video ako dôkaz) a priamo na mieste sme mali možnosť vyhotoviť klasické „hardvérové“ fotografie. Napríklad obyvatelia Pamíru sú takmer úplne odrezaní od civilizácie. Do niekoľko sto kilometrov vzdialeného mesta nikdy necestuje celá rodina spolu. Mať rodinnú fotografiu alebo portrét dieťaťa je pre nich takmer nemožné.

dobrovoľníctvo vo sveteA práve toto sme my zmenili. Nejednej rodine sme darovali fotografie, ktoré sme vyrobili priamo pred ich očami. Najväčšou radosťou technicky zdatnejších ratolestí, bolo vziať do ruky foťák, niečo vlastnoručne odfotiť a potom sledovať ako ich záber lezie z tlačiarne. Slza v oku „bábušky, ktorá si s bázňou ukladá na poličku portrét vnuka, bola znamením, že hoci sme im nepomohli finančne, obdarovali sme ich niečím, čo im ešte dlhú dobu bude robiť radosť a vďaka spoločným fotografiám im po našej návšteve zostane na nás pamiatka…

Ako na to?
Možnosti je viacero. Jednou z možností je, zadovážiť si fotoaparát typu Polaroid. Toto je asi jednoduchšia cesta. Nepotrebujete druhé zariadenie vo forme tlačiarne a ani konvertor napájania do auta z 12V na 230V. Pri takomto type fotoaparátu sa vám vytlačí fotografia priamo z tela prístroja a je hotová takmer okamžite.

My sme so sebou viezli zrkadlovku a mali sme aj notebook na prípadné úpravy fotografií. Ale naša mini tlačiareň dokázala tlačiť fotografie aj priamo z pamäťovej karty. Pretože sme však boli častokrát v oblastiach, kde nemali elektrinu napájali sme ju priamo v aute cez spomínaný konvertor. Či už malá alebo veľká fotografia, každá miestnym ľuďom určite spraví obrovskú radosť.

Zuzana Remišová

Spolu s Martinom Remišom tvorí manželský pár, ktorý miluje cestovanie. Májú za sebou niekoľko ciest na starom, 25 – ročnom Forde Bronco. Viac informácii o ich uskutočnených ale aj plánovaných expedíciách môžete nájsť na www.bronconamiestohotela.com

SILVIA PÚCHOVSKÁ: HoopRelief: Projekt na pomoc deťom v konfliktných zónach 

Keď som sa vrátila z mojej prvej dlhej cesty po Južnej Amerike, tak som bola inšpirovaná veľmi veľa ľudmi a príbehmi, ktoré som počas cesty počula a zažila. Mala som chuť zrealizovať nejaký prospešný projekt, či už na Slovensku, v Latinskej Amerike alebo niekde vo svete.

V tom období ma oslovila Lucia Klimáčková, ktorá mala s cestovaním veľa skúseností a mala v hlave konkrétny nápad: “Priniesť deťom z palestínskych dedín vo West bank (konfliktná zóna) hula hoop dance, ako zábavu, voľnočasovú aktivitu a najmä ako anti-stresový prostriedok”. Mne sa Luciin nápad veľmi páčil a súhlasila som.

dobrovoľníctvo vo sveteBol to dobrovoľnícky projekt, urobený tak povediac “na kolene” a mal veľký cieľ. HoopReliefu som pomohla dať dokopy marketingovú stratégiu a crowdfunding kampaň na Indiegogo. V kampani sme vyzbierali $3,836 USD od 68 “backerov”. Na základe toho boli traja HoopRelief dobrovoľníci v Palestíne vyše dva mesiace, robili workshopy v troch dedinách a workshopov sa zúčastnilo približne päťdesiat detí.

Projekt pokračoval o rok neskôr opäť v Palestíne a v Ugande. Pre mňa osobne to bola výborná skúsenosť si vyskúšať marketingové zručnosti a skúsenosti na vlastnom projekte a hlavne som tým mala možnosť niekomu pomôcť, alebo niekoho potešiť. Som rada, že som mala takúto príležitosť a teším sa na viac projektov s peknou misiou pre deti na tomto krásnom, ale aj krutom svete.

Ako na to?
Pomôcť sa podľa mňa dá úplnými maličkosťami, až po veľké veci. Nie je dôležité, aká veľká pomoc bude, dôležité je, že sa vôbec niečo spraví. Treba sa pozerať okolo seba, vnímať situáciu vo svete, ale aj situáciu bežných ľudí okolo seba. Cestovanie dáva užásny priestor pre nové inšpirácie, búranie predsudkov, ale aj otvorenie očí o situácii vo svete.

Myslím si, že je doležité svoje vlastné hodnoty, nápady a postrehy zdieľať s inými a tak si “pritiahnuť” ľudí, ktorí chcú pomôcť v rovnakej kauze. Alebo jednoducho proaktívne ukazovať, že cestovanie nie je len zábava, ale aj zodpovednosť k planéte a k miestnemu obyvateľstvu.

Silvia Púchovská

Zakladateľka marketingového štúdia Studio Inbound s.r.o., ktorá je dušou cestovateľka. Momentálne žije na Bali. Miluje oceán, surfuje a rada pri svojich cestách odhaľuje lokálne produkty a služby. Svoje zážitky z ciest a životného štýlu digitálneho nomádstva zdieľa na blogu SilviaPuchovska.com.

KATARÍNA GÉČOVÁ: Dajte svojej ceste ďalší zmysel, staňte sa dobrovoľníkom!

Rok dobrovoľníčky v Brazílii bol zatiaľ ten najkrajší rok môjho života. Európska dobrovoľnícka služba je úžasný a zmysluplný spôsob ako pomáhať a vďaka dlhšiemu pobytu a spolupráci s miestnymi spoznať krajinu viac do hĺbky. Za rok sa dá toho stihnúť veľa – ja som pomáhala v centre pre nadané, ale chudobné deti.

Chodili k nám po aj pred školou a navštevovali krúžky podľa svojho záujmu. Venovali sa im odborníci a my dobrovoľníci. Svoju úlohu som vnímala hlavne ako ukázať deťom z centra, že ak budú na sebe pracovať, môžu sa dostať ďaleko. Robili sme aj prezentácie na základných školách v zapadlých brazílskych dedinkách, viedli krúžky pre deti, dokonca sme učili základné anglické slovíčka mamy detí, ktoré k nám chodili.

dobrovoľníctvo vo sveteBoli to ženy, z ktorých niektorým robilo problém aj písanie a čítanie… Vždy to boli veselé hodiny. Žienky boli veľmi vďačné, nosili nám ovocie zo záhrady a „mama“ Rosa mi napríklad vybavila cestu naprieč Brazíliou s jej bratom kamionistom.

Ako na to?
Ja som využila európsku dobrovoľnícku službu (European Voluntary Service). Skvelý program, ktorý umožňuje mladým ľuďom vo veku 17 – 30 rokov vycestovať ako dobrovoľník do zvolenej krajiny až na obdobie 1 roku. Mojou vysielacou slovenskou organizáciou bol Keric, ktorý otvára obzory a vysiela (aj prijíma) mladých dobrovoľníkov takmer do (z) celého sveta.

Katarína Géčová

Najradšej by stále cestovala, spoznávala ľudí, chute, vône, zvyky… Rok pracovala ako dobrovoľníčka v Brazílii, kde sa pravidelne vracia.

Miluje prírodu, more, ticho rovnako ako aj hlučné ulice veľkomiest. So svojim priateľom píše o svojich cestovateľských čerešničkách zo Slovenska aj zo sveta na www.ceresne.com.

LUBO JURÍK: Drobné pre teba, obrovská pomoc pre nich

Je zaujímavé, že som najviac dobrosrdečný práve vtedy, keď mám ja sám najmenej peňazí. Pomôcť miestnym a hlavne bezdomovcom sa snažím vždy, keď sa mi naskytne príležitosť. Ak mám ale ja sám v danom období menší problém s peniazmi (napríklad moji klienti meškajú s platbami) a mám v peňaženke posledné eurá v lokálnej mene, pomôžem ešte viac ako inokedy, a ešte lepšie sa potom cítim.

Vtedy si totiž veľmi dobre uvedomím, aké sú peniaze v dnešnom svete dôležité a aké náročné je žiť bez nich. Vážim si aj to málo, čo mám, keď vidím, že niekto nemá úplne nič a nevie s tým nič urobiť.

Je upršané daždivé leto v Busane v Južnej Kórei. Je tesne po polnoci a idem domov zo stretnutia s kamarátmi. Neďaleko môjho domu leží a spí na autobusovej zastávke bezdomovec. Vonku prší a je celkom chladno, a on nemá ani topánky. Po 3 krokoch sa zastavím, otočím, vrátim späť, a dávam mu do vrecka v bunde peniaze. Nepamätám si, koľko to bolo, ale viem, že to nebolo málo. Boli to všetky peniaze, čo som v tom momente mal.

dobrovoľníctvo vo svetePamätám si iba to, ako som si hovoril, že je to veľa peňazí a že na druhý deň to budem možno ľutovať. V ten večer som totiž išiel domov trochu ovplyvnený alkoholickými nápojmi, ako je pri kórejskom životnom štýle celkom bežné. Na druhý deň som ale nič neľutoval. Bol som rád, že som urobil to, čo som urobil a spomenul som si na to vždy, keď som išiel okolo danej zastávky. Bola to relatívne veľká suma peňazí, ale z dlhodobého hľadiska úplne irelevantná.

Jemu dané peniaze nie len zdvihli hneď z rána náladu, ale taktiež mu zaplatili stravu na deň či dva.

Viac o tom, ako Lubo pomáha na cestách, sa dočítate v tomto článku.

Ako na to?
Je ľahké všímať si iba tých, ktorí majú toho viac ako ty. Je ľahké byť smutný či naštvaný z toho, že niekto iný má to, čo ty chceš, ale nemôžeš mať. Čo nie je ľahké, je uvedomiť si, že aj ty sám si na tom omnoho lepšie ako väčšina ľudí na tomto svete. Tento článok si čítaš na svojom laptope alebo smartfóne. Podľa všetkého si niekde v suchu a teple. Mnoho ľudí takýto luxus nemá. Preto keď môžeš, pomôž. Aj to málo, čo urobíš, danému človeku pomôže.

Lubo Jurík

Od januára 2014 žije v Ázii. Živí sa prácou z laptopu, nech sa nachádza kdekoľvek. Žil vo Veľkej Británii, Austrálii, Thajsku, Južnej Kórei a Malajzii. Aktuálne žije v Taipei, hlavnom meste Taiwanu. Na svojom blogu SámSebePán.sk píše o osobnom rozvoji a pozitívnom spôsobe žitia.

ALEXANDRA KOVÁČOVÁ: Pomoc deťom v Bolívii

Keď som ešte v roku 2012 cestovala 3 mesiace po Južnej Amerike, môj známy Gareth Leonard z USA, tiež travel bloger, pomáhal miestnym deťom v meste Sucre v Bolívii. Učil ich anglicky, zháňal pre nich rôzne knihy a ďalších dobrovoľníkov, ktorí by zlatým detičkám nejako pomohli. Tiež pre nich založil takú menšiu charitu, do ktorej sa mohli pripojiť finančne ľudia z celého sveta.

dobrovoľníctvo vo sveteKeďže ma pred cestou do Sucre čakali najprv 2 mesiace po Argentíne a Čile, prispela som do fondu nemalou čiastkou aj ja. Bolívia je najchudobnejší štát Južnej Ameriky, ale aj napriek tomu si myslím, že deti domorodcov majú tiež právo vzdelávať sa. Neskôr som sa v Sucre sama zapojila do jednodňovej akcie na vyzbieranie ešte väčšieho množstva peňazí na novú školu a ďalšie knihy. Osobne už od roku 2011 prispejem vždy hotovosťou alebo oblečením nejakej charite každý rok.

Ako na to?
Miestnym deťom sa dá pomôcť vždy, a nemyslím tým dať im niečo sladké, čo ešte v ich končinách nevideli. Stačí im darovať výživné jedlo, chvíľu zábavy či pomôcť vzdelávať sa.

Alexandra Kováčová

Od roku 2010 sa profesionálne živí cestovateľským blogom www.crazysexyfuntraveler.com, vďaka ktorému už navštívila 50 krajín sveta.

Venuje sa prevažne dobrodružným športom a wellnesu, o ktorých píše vrámci projektu Adventure and Spa a spolupracuje s viac ako 300 sponzormi. Alex sa tiež venuje joge, meditáciám a zdravej strave, o ktorej napísala ebook Surová strava a cestovanie.

LUKÁŠ MATĚJČEK: Nevěděl co s životem, tak odletěl učit

V květnu loňského roku jsem se tři dny po maturitě vydal do Nepálu. Nevěděl jsem co s životem, školy jsem měl po krk a do práce se mi nechtělo. Nepál se začínal vzpamatovávat z ničivého zemětřesení, které jim jen měsíc před mým příletem zatřáslo, a já si pomyslel, že by to mohla být cenná zkušenost, která by mi mohla pomoct v mé budoucí cestě životem.

Skrz neziskovou organizaci Himalaya Helping Hands a pana Uttama Baniyi jsem se dostal jako dobrovolník do vesničky Bhakundey Besi Kavre nedaleko od hlavního města Nepálu, Káthmándú. Zde sídlila soukromá škola Buddha Academy a já se stal pro 3 měsíce jejím učitelem.

dobrovoľníctvo vo sveteMým prvním plánem byla výuka angličtiny, ale záhy jsem zjistil, že děti, které mají tento jazyk rozvinutý natolik, že by hravě třináctileté dítko mohlo konkurovat českému maturantovi, mé moudra nepotřebují. Vzal jsem to tedy za jiný konec a začal jsem jim vyprávět o naší evropské kultuře, o rodinných vztazích, o naší historii a celkově jsem jim začal předávat něco, k čemu by se jen velmi těžce ve svém životě dostali. Ukázalo se, že by byla šťastná volba.

Vrcholem mého působení hodnotím historku, když jsem šel po polní cestičce mezi rýžovými plantážemi a kluk, který pásl kozy, na mě volal mým rodným jazykem: „Ahój, príteli. Jak se máš. Preji ti krasny den!“. Bylo mu sotva jedenáct let.

Jak na to?
Stačí zabrouzdat na web hhhnepal.org.np nebo přímo kontaktovat mého přítele Uttam Baniya.

Adresa: Kavre, Dhulikhel G, P.O. Box: 20580 Sundhara, Kathmandu Nepal.
Tel.: 977-1-5100071, mobil : +977-9851143042, email: himalayahelp@gmail.com

Lukáš Matějček

V 18 letech se vydal stopem do Íránu. V roce 2014 se zúčastnil jako dobrovolník humanitárního projektu Mária & Mária na Zakarpatské Ukrajině. Nedávno se vrátil ze své poslední cesty pojmenované Půl roku “Asiatem“. Strávil 3 měsíce jako učitel ve škole na nepálském venkově a poté procestoval západní a jižní Indii. Momentálně se chystá vydat knihu a pracuje na dokumentárním filmu. 

Vlastní web www.lukasdobrodruhem.cz

ALEXANDRA KROPP: Sbírka pro oběti zemětřesení v nepálské vesnici

Na treku kolem Manaslu ve vesnici Lho, kde jsme ve výšce 3 500 m.n.m. zůstali po zemětřesení v Nepálu dne 25. 4. 2015 uvězněni lavinami a sesuvama půdy, jsem zorganizovala sbírku mezi západními turisty pro obživu pro místní obyvatele, kteří bivakovali na holé zemi, protože přišli o své domovy.

Za tři dny jsme s ostatními trekaři, nosiči a průvodci vybrali v přepočtu sedm tisíc korun. Čeští lékaři ošetřovali zraněné, hráli jsme si s dětmi a rozdávali sladkosti. Když po mně děti chtěly balón, tak jsme jim z pytle a izolepy vyrobili provizorní míč a hráli jsme si na bumbrlíka, a pak se hadrová mičuda proměnila v kopačák. Děti byly neskutečně šťastné a spontánní. Hrůzostrašné otřesy půdy jim na úsměvech a radosti ze života neubraly. A všichni zdější byli vděční, že žijí, i když přišli o své stabilní zázemí.

dobrovoľníctvo vo sveteJeště dlouho po této tragické události byly všechny vesničky v okolí odkázány na humanitární pomoc, jež byla transportována vrtulníkem do odlehlých částí Himalájí, přičemž obsahovala pouze základní atributy (deky, celty, léky, pitnou vodu, rýži a čočku). A v této enormní bídě po katastrofě se museli připravit, aby přežili krutou zimu.

Pokud je člověk součástí neštěstí, tak na tom místě zanechá kousek své duše a snaží se být nápomocný, jak jen to jde.

Jak na to?
Uvědomit si naši schopnost pomoci za jakýchkoli situací, protože i maličkost může obohatit nesmírně život někoho jiného. Když jsem vybírala peníze pro vesnici, ve které jsme uvízli, motivovala jsem trekaře slovy: „I kapka vašeho přispění nebo rupie pomoci můžou udržet při životě mnohé v tomto oceánu utrpení”. Faktem je, že tato slova zapůsobila a finanční příspěvky byly štědré.

Alexandra Kropp

Pohodlí domova vyměnila s radostí za nejistotu dobrodružství při cestování a už několik let se věnuje dobrovolnické činnosti ve světě a pomáhá těm, kteří to potřebují. Na své cestě obrody dospěla k závěru, že když materiálno vymění za smysluplné prožívání plnohodnotných dní, pak život dává větší smysl a je šťastná a radostná.

Bloguje na Sama na Cestách.

MILAN BARDÚN: New York je ich posteľ

Moja pomoc miestnemu sa neodohrala v žiadnej exotickej destinácii ale priamo v miliónovom meste, vo Veľkom Jablku. Neišlo až tak o pomoc v pravom slova zmysle, no skôr o akt solidarity a prejav ľútosti. New York je mesto plné rozporov a turisti, ktorí sem prídu často neprídu do kontaktu s pravým New Yorkom – ako by aj mohli. Ja som bol v New Yorku tiež turista, no toto bol iný druh návštevy. Tento krát som sa vracal domov po troch mesiacoch strávených túlaním sa po USA. Posledné dve noci som mal stráviť práve vo Veľkom Jablku, no pár dní pred príchodom som si našiel mail, ktorý mi oznámil, že môj hostel zavreli.dobrovoľníctvo vo svete

Celá moja nešťastná situácia skončila tak, že som sa s prázdnou peňaženkou motal dva dni medzi bezdomovcami v New Yorku, posedával s nimi na lavičkách v prístave či ležal pod stromom v Central Parku. Septembrové noci sú tu už naozaj chladné a aj mne bola poriadna zima.

Druhá noc bola už ozajstným zúfalstvom a keď som si predstavil, že pre mňa to je len dočasná situácia, no títo bezdomovci sa tu poflakujú neustále, prišla na mňa panika. Prišlo mi to až tak ľúto, že som za posledné peniaze som im kúpil horúcu čokoládu a ich slová „God bless you“ ma sprevádzali celú cestu domov. Síce som už nemal na raňajky, pocit zasýtenia som mal úplný.

Ako na to?
Niekedy ani neplánujete pomôcť a zrazu vo vás niečo blikne a vy jednoducho idete ako hnaní vyššou silou spraviť niečo, čo ste si ani nechystali. Osobne si myslím, že takýto druh pomoci je veľmi cenný, no samozrejme nespochybňujem ani tých, ktorí sa ráno zobudia s myšlienkou „Dnes idem zachraňovať svet“. Ja taký nie som, no ako vravím, občas vás to proste kopne a vy ako v tranze urobíte niečo, čo vás hreje pri srdci ešte dlhú dobu.

Milan Bardún

Vyštudovaný záhradný architekt a vášnivý cestovateľ.

Píše pre svoj cestovateľský blog Bez Mapy, je nepriateľom plážových dovoleniek a hlavu má vždy v oblakoch. Doslova.

JOŽO TEREM: Počas každej cesty urob aspoň jeden dobrý skutok

Počas rokov cestovania som prešiel rôznym vývojom. Prvé roky v mladosti boli nízkorozpočtové „stopovačky“ po Európe. Úprimne, v tom čase sme boli „chudáci“.

Naše prvé cesty boli s rozpočtom 100 nemeckých mariek na mesiac. Vtedy som počas ciest spoznal množstvo úžasných ľudí. Rozumeli tomu, že napriek finančnému handycapu nás poháňa túžba spoznávať svet. Pozývali nás na obedy, ubytovali, ukazovali mestá a dokonca aj núkali peniaze. V Európe vtedy panovala nádherná solidarita a podpora mladých ľudí z tzv. Východu. Aj vďaka týmto ľuďom sa stalo cestovanie mojim životným štýlom.

Vďaka týmto desiatkom bezmenných osobností som si obľúbil ľudí bez rozdielu farby kože a národnosti a pochopil som, že treba žiť a cestovať bez predsudkov.

Po rokoch som svoje cesty rozšíril do krajín Ázie, Južnej Ameriky a aj Afriky. Tu sa karta začala postupne obracať. Už som nebol chudobný medzi bohatými.

Počas rokov 2013 a 2014 sme sa vybrali autom z Bratislavy do krajín západnej Afriky. Mauritánia, Senegal, Gambia, Guinea-Bissau. Všade tu brázdilo domorodé dediny naše auto s bratislavskou ŠPZ. Nešli sme naprázdno. Auto bolo až po vrch naložené darčekmi pre školy a deti. Perá, zošity, farbičky, hračky…

dobrovoľníctvo vo svete

Všetko toto sme mali v úmysle rozdať v jednej zo škôl, ktoré buď vyberieme my, alebo náhoda. V Senegale sme našli dedinu, ktorá vyzerala mimoriadne chudobne. V nej školu postavenú z nepálených tehál plnú malých temperamentných detí. Mali ste vidieť tú radosť, keď sme začali vykladať náš náklad!

Okrem toho, že nám veľkú radosť spôsobili šťastné detské tváre, veľkým zadosťučinením bola aj chvíľa, keď celá škola začala skandovať Slo-ven-sko, Slo-ven-sko… Veľmi rýchlo učitelia zistili odkiaľ sme a hneď sa naša malá krajina stala známou v maličkej senegalskej dedinke…

Ako na to?
Ak cestuješ, vždy si do batohu pribaľ niečo, s čím hodláš urobiť dobrý skutok a použi to v prospech iných. Tvoj dar – pomoc nemá slúžiť ako odmena pre niekoho, kto ťa ubytoval alebo sa o teba staral celý deň. To je zaslúžená odmena pre domorodca, nie dar – pomoc.
To, čo si priniesol daj niekomu, kto to potrebuje len tak. Bez toho aby si si leštil ego, alebo zato niečo očakával. Dobrá rada na záver: Svoju pomoc daj vždy priamo tomu, koho si si vybral. V žiadnom prípade nedávaj nikdy nič do rúk úradníkom a pod. Takáto pomoc skončí väčšinou u nich a nikdy sa nedostane skutočne k tým, čo ju aj naozaj potrebujú.

Jožo Terem

Človek, ktorý rád spoznáva svet a zakladateľ cestovateľského portálu www.dobrodruh.sk.
Vyštudovaný historik, ktorému je cestovanie, spoznávanie cudzích kultúr a národov koníčkom a životným štýlom zároveň.

MARTINA KOLÁROVCOVÁ: Nádherný deň plný hier a vzdelávania

Počas cestovania po Indonézskej Jáve sme stretli Hansa a Sally, obyčajných lokálnych ľudí, ktorí sa rozhodli, že chcú v krajine spraviť rozdiel. Na vlastnú päsť rozbehli projekt, v ktorom zvyšujú vzdelanie detí na Jáve. Podľa ich slov je to so vzdelaním detí v Indonézii kritické a vláda sa s tým nesnaží nič spraviť, lebo im nevzdelaný ľud vyhovuje.

dobrovoľníctvo vo sveteNa vlastné náklady tak navštevujú odľahlé dedinky v okolí, ktoré sú od miest tak vzdialené, že deti nemajú šancu dochádzať do školy v meste. Na jeden z týchto výjazdov pozvali aj nás. Deň začal skoro ráno zastávkou v kníhkupectve a papiernictve. Nechali na nás, čím chceme prispieť a tak sme do nákupného košíka hádzali jedno za druhým: encyklopédiu, obrázkový anglický slovník, atlas, pravítka, pastelky, skicáre… sami sme nevedeli, čo potrebujú viac.

Po dlhej hrkotavej ceste na vlečke auta sme boli trocha nervózni, ako nás domáci prijmú, no nemohlo to byť lepšie. Celá dedinka už stála nastúpená na námestí a na úvod nám každý prišiel potriasť rukou a poďakovať, že im pomáhame. Deň plný hier a vyučovania sa mohol začať. Nedá sa ani slovami vyjadriť, ako tento deň zasiahol naše srdcia a ovplyvnil naše zmýšľanie. Dodnes ho považujeme za jeden z najhodnotnejších počas nášho 7 mesačného cestovania po Ázii a na našich ďalších cestách chceme niečo podobné určite zopakovať.

Ako na to?
Nečakajte kým vás niekto s takouto ponukou osloví! Sami sa spýtajte lokálnych ľudí na oblasť, kde sa možno deťom nedostáva dosť vzdelania a možnosť takéto miesto navštíviť, priniesť im vyučovacie pomôcky a spraviť pre nich deň plný hier a vzdelávania. Nemusíte byť práve učiteľ a ani deti nemusia vedieť po anglicky. Sami budete prekvapení ako veľa si napriek tomu dokážete odovzdať.

Martina Kolárovcová

Martina a Tom sú cestujúca dvojica, dobrodruhovia, veční snílkovia a najnovšie aj začínajúci blogeri.
Prečítajte si viac o ich zážitkoch z ciest a života v Ázii a plánovanej ceste do Strednej a Južnej Ameriky na www.lookafteryouleap.com.

A čo ty? Máš podobnú skúsenosť? Ak áno, podeľ sa o ňu dole v komentároch. 

Baví ťa cestovanie a chceš sa poradiť s ostatnými cestovateľmi, alebo pomôcť tým, ktorí sa chystajú vyraziť do sveta? Pridaj sa do debaty v tomto diskusnom fóre na Facebooku.

O autorovi

Ivana Grešlíková žije v zahraničí vyše desať rokov. Od roku 2013 cestuje po svete s priateľom, 10kg batohom a chuťou objavovať seba a iné kultúry. Ak nepíše pre tento blog, tak sedí nad článkom pre NomadIsBeautiful.com, popíja pu-erh alebo si naťahuje svaly pri jóge.

Súvisiace príspevky

6 komentárov

  1. crazy sexy fun traveler

    Je uzasne vidiet ako nam cestovanie otvara oci a umoznuje nam uvedomit si, ze je ovela viac ludi na tomto svete, ktori toho maju menej ako my a ze pomoct len tak je dokonaly pocit.

    Odpovedať
    • Ivana Grešlíková

      Presne tak, Alex, v tomto úplne súhlasím. A mám pocit, že cestovanie nám nielen že otvára oči aby sme videli, čo sa deje vo svete, ale že sú cestovatelia viac vnímaví voči tomu, čo sa deje doma, keď sa vrátia z ciest 🙂

      Odpovedať
  2. Porwi

    Děkuji za mnoho námětů a inspirace do příštích měsíců. Za sebe přidávám program Social Erasmus, který ale funguje v různých místech odlišně, záleží na místní organizaci. Nacházíme se zrovna v Istanbulu, kde té příležitosti pomoct je trochu více než ve vyspělých evropských městech. Za příklad můžu zmínit darování knih pro nejmenší na periferii města viz. video https://www.youtube.com/watch?v=_rNbC4SIiyA . Pro mě to byl podnět, že pomáhat se dá opravdu vždy a všude a zatím nejsilnější a nejlepší zážitek ze „studentských prázdnin“.

    Odpovedať
  3. Lucia

    toto je tak krásny a inšpiratívny článok :)…a súhlasím, že dobre skutky zanechajú v nás ten najlepší pocit :))) nikdy nezabudnem ako som jednému Balijcovi kúpila večeru…bol tak hrozne dojatý a vďačný, že ma to skoro rozplakalo…

    Odpovedať
    • Ivana Grešlíková

      Lucka ahoj, tak tak, dobrý skutok nad zlato 🙂 Balijčan určite tiež spomína na zážitok s večerou 🙂 Štastné cesty a verím, že sa vidíme raz aj naživo, čítala som si včera tvojho sprievodcu po Indonézii, výborné info!

      Odpovedať

Nechaj odkaz

Vaš email nebude verejný

Send this to a friend