Toľko iskier v očiach, keď niekto rozpráva o cestách do rozvojových krajín ako u Magdalény, to sa často nevidí. Novinárka na voľnej nohe, dobrovoľníčka a digitálna nomádka, ktorá verí v pozitívne zmeny tam, kde si mnohí pred problémom zatvárajú oči.

Vždy, keď sa objaví na jej blogu MagdalenaVaculciakova.com nový článok, začítam sa tak, že mením časopriestor a presúvam sa s Magdalénkou do Indie, Kambodže, Mjanmarska…

Rozhovor vznikal online, vo virtuálnom priestore medzi Portugalskom a Indiou.

Čo robíš ako prvé, keď prídeš do novej krajiny?
Zistím, ako sa z letiska najlacnejšie dostanem do centra mesta. Nasadnem na daný dopravný prostriedok a nechávam sa počas cesty fascinovať výhľadmi na ešte nevidené… A hneď, ako sa ubytujem, nájdem kávu alebo čaj – podľa toho, čo v danej krajine pijú miestni.

Momentálne si v Indii. Prečo?
Keď som plánovala tohtoročnú cestu, kúpila som si letenku späť do Európy z Dillí na máj. Vlani som bola v Indii iba tri týždne, v Himalájach v štáte Sikkim, a mrzelo ma, že som si poriadne nezažila skutočnú Indiu. Tak som sa tento rok chcela vrátiť.

Himaláje – prechádzka z dedinky Dharamkot do Naddi.

V marci som sa rozhodla zostať v Ázii dlhšie a nevyužiť spiatočnú letenku. Ale mala som víza, ktoré som dostala ešte v Bratislave a tak som Indiu nechcela vynechať. Všetci tvrdili, aká je intenzívna – vôňami i smradmi, množstvom ľudí, jedlom, vďaka náboženstvu. Vlani sa mi taká nezdala, keďže som bola v najredšie osídlenom štáte, ktorý je navyše prevažne budhistický. Chcela som uspokojiť svoju zvedavosť. Okrem toho, táto krajina ponúka tisíce novinárskych tém!

Kde je zárodok tvojej altruistickej povahy?
Možno v minulom živote? 🙂 Neviem. Ja som skrátka len vždy chcela cestovať. Ešte v časoch, keď som ani nevedela, že nejaká Ázia existuje, ani to, že by som chcela, či mohla byť novinárkou a už vôbec, že sú vo svete ľudia, ktorí sa nemajú tak dobre ako my.

Prvá turistka v dedinke na ostrove Flores v Indonézii.

Nasledovala som svoju cestovateľskú túžbu, až sa zo mňa stala novinárka, ktorá verí, že tým, o čom píše, inšpiruje ku zmene tých, ktorí môžu pomôcť tým, čo to potrebujú. Ale v zásade len robím, čo ma baví a v čo verím. A ak sa to javí ako altruistické, som len rada… A cítim, že lepšieho človeka zo mňa urobili práve cesty kútmi sveta, kde je život náročnejší ako u nás.

Ako filtruješ neprávosť a bolesť, ktorú vidíš na svojich cestách?
Nefiltrujem. Nechcem si zakrývať oči pred neprávosťou. A nechcem ani, aby si pred ňou zakrývali oči iní. Filtrovaním sa nič nevyrieši. Myslím, že až keď človek o veciach vie, môže byť zmenou, ktorú chce vidieť vo svete, ako povedal Gandhí. Keď už som v tej Indii…

Samozrejme, že keď robím rozhovor s Kambodžanmi, ktorým vláda zhabala pôdu, aby sa na nej mohla pestovať cukrová trstina na cukor, ktorý jeme aj my, mám zimomriavky po celom tele, napriek tridsiatim stupňom v miestnosti, a je mi z toho fyzicky zle. Mňa tieto fyzické pocity ženú dopredu v tom priniesť príbehy týchto ľudí k tým, ktorí trstinový cukor jedia.

Verím, že svojím písaním môžem prispieť k zmene a tak nemám pocit až takej frustrácie zo smutného života mojich respondentov. Zároveň je písanie istým druhom osobnej terapie. Vďaka skladaniu slov si najviac uvedomujem, aká som šťastná, že môžem robiť to, čo robím, žiť tak, ako žijem, že mám možnosť voľby. Na rozdiel napríklad od tibetských utečencov, ktorí možno už nikdy neuvidia svoje rodiny, čo zostali v rodnom Tibete.

Darí sa ti sledovať zmeny osudov ľudí, o ktorých píšeš?
Nuž, niektoré aj áno. Sledujem osudy kubánskych disidentov, ktorých som stretla, aj prácu barmských kamarátov… Čo sa týka ľudí z odľahlých oblastí, to je, samozrejme, komplikovanejšie…

Nedávno som mala radosť, keď som písala článok o školských záhradách v Afrike. Už som jeden písala, keď som bola v roku 2012 v Ugande. Stretla som sa vtedy so zakladateľom miestnych školských záhrad Eddiem. Boli úplne na začiatku, pracovali dobrovoľne s pár školami.

Magdaléna na sopke Bromo na indonézskom ostrove Jáva. Autor: Ľubomír Slašťan.

Keď som sa k téme vrátila minulý rok v novembri, zistila som, že v Ugande je dnes viac ako sto školských záhrad a nadšený Eddie je viceprezidentom medzinárodného hnutia Slow Food, v rámci ktorého záhrady po celej Afrike vznikajú. Mala som dobrý pocit z toho, že som v zárodku objavila projekt, ktorý sa ukázal byť funkčným, aj z úspechu Eddieho…

Niekto cestuje do rozvojových krajín na služobné cesty občasne, ty si si z Juhovýchodnej Ázie urobila takú rozľahlejšiu ‚základňu‘. Čo ťa presvedčilo ostať v Ázii?
Nič ma nemuselo presviedčať, skrátka cítim, že toto je teraz to správne miesto pre mňa, aj moju prácu. Do Ázie som prvý raz prišla v roku 2009. Vtedy ešte ako vyľakaná študentka žurnalistiky, ktorá sa čudovala, prečo Kambodžania iba sedia pred svojimi domčekmi z bambusu, a plakala, keď sa jej miestne deti zúfalo snažili predať náramky za smiešne ceny, lebo ich nepotrebovala toľko, koľko bolo detí. Vtedy som ešte netušila, že to skončí takto. Keď sa pozriem späť, mám pocit, že veľa z toho, čo sa dialo, čo sme zažili, akoby išlo mimo mňa.

Na motorkách. Autor: Ľubomír Slašťan.

Odvtedy som bola v Ázii každý rok aspoň na trojtýždňovej ceste, ktoré sa postupne predlžovali na 6 týždňov, 4 mesiace až napokon stav, kedy na otázku, kedy sa vrátim, odpovedám „keď budem mať Ázie dosť“. Pravda je však taká, že neviem, či sa tak niekedy stane. Či budem mať niekedy dosť ľudí, ktorí na môj úsmev reagujú úsmevom. Či mi niekedy prestane chutiť kari a lepkavá ryža s mangom. Neviem, či budem mať niekedy dosť pohľadov na zelené ryžové políčka. Či sa mi zunuje vôňa vonných tyčiniek a rozhovory s budhistickými mníchmi… to je len pár z vecí, ktoré na Ázii milujem.

Ako si získavaš dôveru ľudí na cestách?
Som zvedavá a otvorená spoznávaniu, dozvedaniu sa o ich životoch. Vysvetľujem im svoj záujem. Skúšam, čo ponúkajú. Komunikujem s nimi v ich jazyku – aspoň pár fráz. A všetko to robím prirodzene, od srdca. Tuším to cítia.

Vnímajú ťa ako osobu, ktorá im môže pomôcť priniesť zmenu?
Trúfam si tvrdiť, že často áno. Keď som robila rozhovor s Kambodžankou, ktorú uniesli a musela robiť prostitútku, opakovane sa pýtala, prečo ma jej príbeh zaujíma. Keď som jej povedala, že chcem, aby turisti, pre ktorých bola unesená, o jej osude vedeli, bola rada, že môže takýmto spôsobom pomôcť uchrániť ostatné dievčatá.

V chráme Bayon v Kambodži. Autor: Jozef Magát.

Podobne Kambodžania, ktorým thajská firma v spolupráci s vládou zabrala pôdu, vraveli, že veria, že tlak Európskej únie môže veci zmeniť a ďakovali mi, že o tom píšem. Samozrejme, neziskovky, s ktorými prichádzam do kontaktu, sú rady, že sa hovorí o ich aktivitách. Hoci, ja o nich hovorím vtedy, keď ich naozaj považujem za dobré.

Ako riešiš jazykovú bariéru?
Keď sme išli prvý raz do Kambodže, nevedela som si predstaviť, ako budeme s ľuďmi komunikovať. Bola som preto príjemne prekvapená, keď fungovala angličtina. Lenže to sme boli na turistických miestach.

Odkedy som odvážnejšia, snažím sa nachádzať na svojich cestách najmä miesta, ktoré nie sú na mapách. A tam ľudia po anglicky nehovoria. V bežnej komunikácii až taký problém nevnímam – ruky i nohy mi fungujú, vždy si nejako poradím. Väčšinou s pomocou pár základných konverzačných fráz v jazyku tej-ktorej krajiny.

Pri rozhovore so zástupcom ministerstva turizmu v Kambodži. Autor: Jozef Magát.

Občas nastane problém, keď potrebujem s ľuďmi robiť rozhovory. To sa ale vždy snažím nájsť tlmočníka alebo niekoho z neziskových organizácií, aby prekladali. Nuž, a najlepšie, samozrejme, je naučiť sa miestny jazyk. Takže sa s každou cestou do Indonézie zdokonaľujem aspoň v bahase (miestny jazyk), lebo viem, že sa do krajiny budem vracať, tak nech poriadne (v rámci možností ) ovládam aspoň jeden ázijský jazyk.

Ktorá z tvojich reportáží je pre teba najsilnejšia a prečo?
Ťažká otázka. Chce sa mi spomenúť tri, prepáč.
V roku 2012 som odišla na dva týždne na Kubu ako ľudsko-právna aktivistka s organizáciou Človek v ohrození v rámci projektu na podporu kubánskych disidentov. Narodila som sa v roku 1986, mala som tri, keď bola Nežná revolúcia, a tak som mala veľmi naivnú predstavu o tom, ako môže fungovať režim Castrovcov.

Dva dni po tom, ako sme na Kubu dorazili, zomrel pri dopravnej nehode Osvaldo Paya – kubánsky opozičný líder. Auto šoféroval španielsky aktivista. Oficiálna verzia vlády bola, že išiel príliš rýchlo, časť disidentov však bola presvedčená, že v úmrtí Kubánca mala prsty tajná služba. Disidentská obec žila pohrebom, či zatknutím po ňom. Z novinárskeho hľadiska som nemohla byť na Kube v lepšom čase.

Dva týždne sme stretávali disidentov a obyčajných Kubáncov a ja som mala aspoň trošku možnosť precitnúť zo svojej naivity. Zároveň som mala pocit, že robím čosi užitočné. Napísala som vtedy reportáž, ktorá bola nominovaná na Novinársku cenu OSF. Keď som sedela na udeľovaní cien, prvý raz v živote som si položila otázku, prečo nerobím novinárčinu naplno. Zároveň kubánska cesta ma veľmi zmenila. Moje hodnoty a priority…

Ďalšou, pre mňa dôležitou reportážou, bol práve príbeh kambodžského trstinového cukru a farmárov, ktorí kvôli nemu stratili živobytie alebo živoria za ťažkú prácu na plantážach. Strávila som vlani v Kambodži šesť týždňov a neustále na téme pracovala. Stretla som zástupcov niekoľkých neziskoviek, dokonca aj veľvyslanca EÚ v Kambodži. Silné boli najmä rozhovory s farmármi.

Na loďke v plávajucej dedinke jazera Inle v Barme.

Nuž a potom tohtoročná reportáž o zmenách v Barme. Je to moja novinárska srdcová záležitosť. Bola som v krajine pred tromi rokmi, keď tam mali doplňujúce voľby do parlamentu, v ktorých získala niekoľko desiatok miest aj opozičná strana NLD, ktorá mala desaťročia zakázané vôbec kandidovať.

V januári tohto roka som sa tam vrátila, aby som sa pozrela na to, čo sa udialo. Barma je snáď teraz jediná krajina, kde v priamom prenose vidíš veľmi rýchly, a prirodzene nie iba pozitívny rozvoj po tom, ako sa v krajine uvoľnil režim. Bavilo ma odhaľovať, čo je za všetkými mobilmi a autami, ktoré v krajine pribudli. Baví ma hľadať odpovede na otázku, aký rozvoj je ten správny? Existuje vôbec čosi také?

Baví ma byť v krajine, kde do niektorých oblastí nemôžeš, lebo to vždy znamená novinárske témy. Bola som v Barme a priala som obyvateľom krajiny, aby im rozvoj priniesol to, čo potrebujú. A zároveň som písala riadky o ilegálnom zaberaní pôdy, bojoch v etnických štátoch, náboženskej neznášanlivosti…

Vnímaš zmeny, ktoré sa s tebou dejú počas tvojho nomádenia?
Samozrejme. A to, že ich vnímam, je jedným z dôvodov, prečo nomádim. Viem, že sa mením aj keď žijem v Európe. Lenže tam som sa zatiaľ nenaučila si tie zmeny uvedomiť – nájsť si čas ich vstrebať. Pozorovať proces vlastnej zmeny na cestách ma nikdy neprestane fascinovať a baviť.

Z ktorej krajiny sa ti nechcelo odísť a z ktorej si chcela utekať a prečo?
Vždy, keď už nastane čas odchodu a ja čakám na letisku pri bráne alebo peši prechádzam cez hranicu, je mi smutno. V každej krajine som stretla krásnych ľudí, zažila veľké veci, ktoré ma posunuli ďalej. V každej krajine mám miesta, na ktorých som si povedala: „tu by som vedela žiť“.

Do niektorých ázijských krajín ma cesty zaviedli už niekoľkokrát a to som si vždy myslela, že je na svete príliš veľa zaujímavých miest na to, aby som sa vracala na tie isté. Keď sa však cestovanie stalo spôsobom života, nie len dovolenkovým luxusom, pochopila som, že vracať sa do krajín, o ktorých píšem, a zostávať v nich dlhšie, je spôsob, ako naozaj preniknúť do toho, čo sa v nich deje. Ak chcem novinárčinu robiť dobre, nie povrchne, toto je spôsob, ako na to.

Ak chceš počuť jednu krajinu – domček z bambusu by som si najradšej postavila na indonézskom ostrove Lombok. Je ešte stále autentický, zatiaľ som nikde nenašla krajšie a na plávanie lepšie pláže ako tam, ovládam miestny jazyk, lombocké cesty sú prázdne a jazda na motorke tak nadobúda ešte slobodnejší rozmer a milujem indonézsku kuchyňu.

Na Lomboku. Autor: Ľubomír Slašťan.

Nuž, a z ktorej krajiny som chcela utiecť? Úprimne, tento rok z Indie. Prvé dva týždne som strávila v severovýchodnom štáte Assam a za celé dva týždne som nestretla jedinú bielu tvár. Obyčajne ich nevyhľadávam, avšak v Assame som až príliš lákala pozornosť.

Keď som sa sama prechádzala ulicami, mala som pocit, že je na mne permanentne aspoň 10 párov mužských očí! To isté pri jedle, v autobuse… akoby zrazu bola obmedzená moja osobná sloboda. Vystúpením zo zóny komfortu bolo pre mňa aj odskočenie si na záchod, keďže cesta k nemu viedla cez tmavú jedáleň plnú zvedavých mužských tvári. O tom, ako záchod vyzeral pomlčím.

V Juhovýchodnej Ázii mi ľudia nikdy nevenovali toľko pozornosti. A ak, tak sa vždy usmiali, začali sa vypytovať. Väčšina Indov (Indiek je v uliciach o poznanie menej) však len pozerala, čo som zač. Pravda je však aj tá, že som sa na nich bála usmiať prvá.

Bio: Magdaléna miluje cestovanie, objavovanie rôznych rozmerov slobody a písanie. Živí sa preto ako novinárka na voľnej nohe písaním o živote ľudí v rozvojových krajinách, aj o ľudských právach. Uverejňuje v slovenských a občasne aj v českých médiách. Spolupracuje tiež s rozvojovými neziskovými organizáciami v oblasti PR.