Od januára 2014 žije v Ázii. Živí sa prácou z laptopu, nech sa nachádza kdekoľvek. Žil vo Veľkej Británii, Austrálii, Thajsku, Južnej Kórei a Malajzii. Aktuálne žije v Taipei, hlavnom meste Taiwanu. Na svojom blogu SámSebePán.sk píše o osobnom rozvoji a pozitívnom spôsobe žitia. Rozhovor vznikal v kaviarni v Taipei na Taiwane.

Predtým, než sa vydal do Ázie, žil v Austrálii. Zaujíma ma, aký bol Lubo Jurík pred šiestimi rokmi, kedy sa vybral na najmenší svetový kontinent.

“Úplne iný. Odmalička som bol veľký pesimista. To sa začalo meniť, keď som skončil strednú školu a začal podnikať. Otec ma tlačil, aby som si našiel robotu, ale ja som nechcel, lebo som veril tomu, že môžem byť úspešný ako podnikateľ a webový dizajnér. Začal som viac čítať a kniha “Mysli a zbohatni” od Napoleona Hilla mi zmenila život a ukázala, že je dobré a dôležité veriť sám v seba.”

Lubo Jurik rozhovor

V Kuala Lumpur, Malajzia.

 

Do Austrálie sa dostal cez Anglicko, kam ho nahovoril kamarát, s ktorým tam mali pôvodne ísť na pár týždňov zarobiť si peniaze. Vtedy už Lubo pár rokov úspešne podnikal, ale chcel sa zlepšiť v angličtine a zarobiť niečo navyše, čo by mohol investovať do biznisu.

“Po desiatich týždňoch práce na sklade, keď sme mali ísť domov nám došlo, že byť sebestačný a žiť si po svojom je niečo, čo som na Slovensku dovtedy nezažil. Napadlo mi, aby sme šli niekam inam, než domov. A tak sme sa vybrali do Austrálie. Tam som pochopil, že svet nie je len Slovensko a že človek nemusí žiť iba s nastaveniami ako “choď do školy, choď do práce, plať dane alebo na nič sa nepýtaj”, ktoré mu vnúkol niekto iný.”

Lubo Jurik rozhovor

„Žiť si po svojom je niečo, čo som na Slovensku dovtedy nezažil.“

 

Lubovi na to, čím sa dnes živí, stačila stredná škola. “Na výšku som nešiel kvôli tomu, že odbor počítačovej grafiky vtedy na Slovensku neexistoval. Nemal som v pláne vycestovať do zahraničia. Hovoril som si, že Prievidza a Slovensko je úžasné, tak som začal podnikať.”

Podnikať online a byť sám sebe pán nie je len o slobode. Pýtam sa Luba, čo je na tom najlepšie a naopak, najťažšie?
“Najlepšie je, že ti nikto nehovorí, čo máš robiť. A najhoršie je to, že ti nikto nehovorí, čo máš robiť. (Smiech) Niekedy je dobré mať šéfa, ktorý ťa do niečoho dokope a povie “musíš urobiť toto a musí to byť v sobotu hotové.”

Som zvedavá, či fakt, že nie je v priamom kontakte s klientmi, vníma ako výhodu. “Na začiatku to bol problém, ale potom som to vnímal ako výhodu, lebo sa tým šetrí čas. Môj aj mojich klientov. Aj keď oni si to často neuvedomujú a online komunikácia im príde náročnejšia. Ak s niekým telefonuješ, stráviš minimálne pár minút otázkami o tom, ako sa máte. Navyše si musíš všetko zapisovať, lebo inak sa na to zabudne a ak vznikne problém, ťažko sa dokazuje, kto čo sľúbil. Keď však napíšeš niečo do emailu, je to tam. Samozrejme, musel som sa naučiť jasne vyjadrovať, rovnako aj moji klienti, aby komunikácia emailom bola rýchlejšia a efektívnejšia.”

Lubo Jurik rozhovor

Pracovný mód v Thajsku.

 

Lubo podniká už takmer desať rokov. Čo je jeho najväčší pracovný úspech? “Ťažko vybrať jeden konkrétny, lebo to, čo človek dosiahol v minulosti nehovorí nič o jeho budúcnosti. Môj najväčší úspech je to, že som sa nikdy nevzdal a že sa stále snažím zlepšovať vo všetkom, čo robím. Stane sa, že sa mi niečo nepodarí a občas to zabolí, ale vždy vstanem a idem ďalej.”

Zaujíma ma, či je niečo v jeho práci, čo ho nebaví. “Veľa vecí. Aj preto sa teraz snažím vybudovať iný spôsob príjmu. Taký, ktorý by ma viac napĺňal a pomohol viac ľuďom. Predsa len, je rozdiel, keď robím stránku pre jedného klienta niekoľko mesiacov, a keď pomôžem piatim, päťdesiatim alebo päťsto ľuďom mesačne.“

Lubo kedysi štyri roky rapoval, čo je dosť dlho na to, aby si z tejto skúsenosti človek niečo odniesol aj do osobného a pracovného života. Pýtam sa, aké boli jeho “rapové lekcie”.
“Prvá vec: networking je dôležitý. Kedysi, keď som videl mladé kapely na koncertoch, ako sa “pchajú do zadku” známym hudobníkom, tak sa mi to protivilo. Nesúhlasím s tým ani dnes, ale pochopil som, že spoznávať ľudí prirodzeným spôsobom je dobré. Ako dizajnér-podnikateľ som na Slovensku pred odchodom do Austrálie nevyhľadával ľudí, ktorí robili tie isté veci. V tomto som bol samotár. Prvýkrát, kedy som viac networkoval s ľuďmi z oblasti online podnikania, bolo v Chiang Mai. Druhá vec: vedieť byť lídrom a inšpirovať ostatných je dôležité.

Lubo Jurik rozhovor

S kamarátmi v Južnej Kórei.

 

Stane sa, že si na cestách kultúrne rozdiely ani nevšimneme, a naopak – na niektoré si zvykáme len ťažko. Chcem vedieť, kde mal Lubo pocit, že rozdiely medzi kultúrou v ktorej vyrastal a novou krajinou boli najväčšie a kde mal pocit, že je to tam ako doma? “Tak ako u nás nie je našťastie nikde. Austrália bola najviac podobná kvôli tomu, že je to západná kultúra. Ale je to tam zároveň tak odlišné… Ľudia sú pozitívni, usmejú sa, pozdravia. Najväčší kultúrny šok som mal z kórejskej kultúry v podstate ešte predtým, než som do Kórei prišiel, keďže som mal odtiaľ dlhodobú priateľku. Kórejská kultúra bola jedna z prvých ázijských kultúr, o ktorej som sa naučil veľmi veľa.”

“Čím bola iná?”, pýtam sa. “Najviac to bolo rozdielne čo sa týka vzťahov. U nich je to veľmi tradičné. Pomaly si nemôžeš dať na verejnosti ani pusu. Aj keď dnes je to už viac voľné, rodina mojej bývalej bola v tomto veľmi striktná. Keď som bol u nich, tak jej mamka rozprávala všetkým, že som výmenný študent, lebo som býval u nich v byte. Tam ľudia veľmi riešia to, čo si o tebe myslia ostatní.”

Z ciest si často odnášame rôzne pocity v závislosti od toho, ako nás prijímajú miestni. Kde konkrétne prijali Luba najlepšie a kde najhoršie ako zahraničného cestovateľa? “Najlepšie na Taiwane a najhoršie na Taiwane. Mám pocit, že tu sú najmilší ľudia. To sú aj v Thajsku a Kórei, ale tu napríklad keď niekto nehovorí anglicky a ja si chcem objednať v reštaurácii, tak urobia všetko pre to, aby sme sa dohovorili. Veľa ľudí tu taktiež má rado belochov.

Neviem, či je to tým, že väčšina úspešných a bohatých ľudí sú belosi a tu miestni chcú vyzerať ako my. Ale potom je tu aj menšina, ktorá je proti tomu, že sa Taiwanci správajú milšie k belochom ako k miestnym, alebo turistom z Ázie. To sa ale môžeš dozvedieť až keď žiješ v nejakej krajine dlhšie. Podobne je to aj u nás na Slovensku. Inak príjmeme niekoho z Austrálie ako zo stredného východu. S týmto sa stretneš úplne všade.”

Lubo Jurik rozhovor

V Busane, Južná Kórea.

 

Lubo sa vracia do Ázie pravidelne. Čím ho fascinuje? “Kultúrou. Ja som sa do Ázie zamiloval v Austrálii, kde som sa stretol s čínskou, japonskou, kórejskou a thajskou kultúrou. Veľa v ázijskej kultúre je spojeného s budhizmom a niektoré myšlienky som si osvojil.”

Vyzvedám, ktoré konkrétne. “Odpúšťať druhým, nemyslieť negatívne, neubližovať, spolucítiť bez ľútosti. Pohľad na svet mi pomohla zmeniť kniha Dalajlámu “How To Be Compassionate”. Mám rád takisto ázijskú kuchyňu, kultúru, i keď nie so všetkým súhlasím, ázijské jazyky, hlavne japončinu a kórejčinu, a ľudí. Nedá sa zovšeobecňovať, ale ľudia z mnohých ázijských krajín sú mi veľmi blízki a mám tam veľa kamarátov.”

Na svojom blogu Lubo motivuje svojich čitateľov žiť lepší život. Čo posúva dopredu jeho samého? “Vždy ma poteší, keď mi príde email, kde mi niekto napíše, že si prečítal niečo na mojom blogu a pomohlo mu to. To mi dodáva energiu písať ďalej. Chcem byť lepší, ako som bol včera. Nechcem sa prestať učiť a vzdelávať. Nechcem stagnovať. Človek sa alebo zlepšuje, alebo zhoršuje. Niečo ako stagnácia neexistuje. Keď sa nezlepšuješ alebo nevzdelávaš, nie si na tej istej úrovni, pretože tá úroveň postupne klesá. Napríklad ak nepraktizuješ cudzí jazyk, nie si na tej istej úrovni. O rok alebo o dva sa to zhorší. Takto je to so všetkým. Buď rastieš alebo padáš, a ja nechcem padať. Nikto by nemal chcieť.”

Lubo Jurik rozhovor

„Chcem byť lepší, ako som bol včera.“

 

Aj keď Lubo na začiatku blogoval o cestovaní, postupne sa preorientoval na texty o osobnom rozvoji. Pýtam sa, či si spomenie na svoj najkontroverznejší článok, ktorý vyvolal silné protichodné reakcie. “Áno. Bol to článok o tom, ako sa stať chlapom, po ktorom túžia všetky ženy. Jednoznačne naštval kopec báb, prekvapivo aj niektorých chalanov. Ale nikomu to nezazlievam, každý verí v niečo iné.”

Na to nadviažem, lebo keď si čítam niektoré Lubove texty, tak mám pocit, že je na ženy naštvaný a trochu zatrpknutý… Ako je to teda? “Ja vidím v tých článkoch pokrok. Keď si pozriem článok, ktorý som písal v Kórei a na ten nedávny o tom, aké robím chyby, tak si uvedomím, ako som sa správal vtedy a ako sa správam teraz. Je pravda, že som tie články písal, keď som bol veľmi sklamaný. Takže možno preto je tam viac emócií z mojej strany.”

Lubo Jurik rozhovor

„Verím v silu dávania.“

 

Pomaly sa s Lubom lúčime. Ešte posledná zvedavá otázka. “Ak by si mohol mať “superpower”, čo by to bolo a prečo?”, pýtam sa.
“Pomôcť čo najväčšiemu množstvu ľudí. Verím v zdieľanie, v silu dávania. A verím, že človek nemôže byť šťastný, pokiaľ len berie a nič nedáva. Snažím sa dávať v rámci mojich možností čo najviac, ale chcel by som dávať viacej. Aj to je dôvod, prečo sa chcem zlepšovať, aby som nebol len lepší, ale aby som mal aj viac možností pomáhať iným.”

“Čo by si dal sebe?”, nedá mi neopýtať sa. “Viac času a finančných prostriedkov na to, aby som sa mohol zlepšovať a aby som pomohol iným zlepšiť svoj život,” uzatvára Lubo náš rozhovor.

2 komentáre

  1. Ľubomír Veselický

    Včera som sa zúčastnil stretnutia mladých ľudí v KC PRIESTOR v Seredi. Celkom som sa bavil na Vašich zážitkoch a uvoľnenej atmosfére. Mám iba jednu malú poznámku a návrh. Natočte si na zvukový záznam Váš najbližší verbálny prejav. Keď si ho pustíte opakovane, zistíte, že veľmi často a úplne zbytočne používate slovo „vlastne“, ktoré znehodnocuje všetko, čo hovoríte. Som presvedčený, že v písomnom prejave slovo „vlastne“ nepoužívate.

    Toto slovo je bezvýznamový balast, ktorý je vo všeobecnosti rozšírený v širokom spektre ľudí.
    Želám Vám veľa šťastia v ďalších rokoch

    Odpovedať
    • Lubo Jurík

      Dobrý deň, pán Veselický.

      Som rád, že sa vám moja prednáška páčila. A taktiež ďakujem za vašu pripomienku k slovu „vlastne“. Máte pravdu, je to zbytočné slovíčko. Nabudúce si na to budem dávať väčší pozor.

      PS: Ešte raz ďakujem za darčeky 🙂

      Odpovedať

Nechaj odkaz

Vaš email nebude verejný

Send this to a friend